Tak mi napadlo, že vyčlením nejaký ten čas na napísanie tohto článku, čo sa aj hodí celkom, vzhľadom na to, aký máme dátum.
Chcel by som týmto vyjadriť čo pre mňa znamená viera v Boha, prečo vôbec verím, no a možno pridám aj pár myšlienok, ktoré zatiaľ len držím v sebe.
Začal by som tým, že síce pochádzam z kresťanskej rodiny a k duchovnu mám bližšie ako mnohí iní, nikdy som nepatril k nejakým horlivým kresťanom či fanatikom.
Zmenila ma až nedávna skúsenosť.
Ako som sa teda vekom vyvíjal, menil sa aj môj pohľad na svet, ktorý sa často zakladal na názoroch okolia, voči čomu som už teraz imúnny.
Došlo to až do takého štádia, že som sa v duchu vysmieval náboženstvu a všetky tie veci okolo toho mi občas pripadali smiešne.
Žil som si však v súlade so zásadami, ktoré som prebral, no nebol som šťastný, kvôli pochybnostiam o ich zmysle.....
Asi pred pol druha mesiacom som sa presvedčil o jednom:
Boh sa prihovára človeku..
Všimol som si, že človek je najviac schopný rozoznať jeho hlas a cítiť pomoc, ktorú nám dáva v utrpení, keď je na samom dne a už neverí, že môže byť aj horšie.
Ak sa v tejto situácií človek obráti k Bohu, zistí o čom tu teraz píšem.
Neviem však prečo práve vtedy, no myslím si, že to dosť súvisí s Ježišovým utrpením a ľudským egom.
Keď človek trpí či už fyzicky alebo duševne svojimi pocitmi sa najviac približuje pocitom Kristovým, ktoré prežíval v posledných chvíľach
svojho pozemského života.
Boh človeku začne postupne dokazovať svoju existenciu (mne to dokázal, keď som počas toho krátkeho obdobia zažil
sériu udalostí, ktoré si neviem nijak vysvetliť) a vypočuje ho.
Lenže problémom je, že akonáhle sa už človek začne cítiť lepšie,
počúva už svoje ego, a nieje schopný rozoznať hlas Boží, ktorý verím, že tu vždy je. To je aj jeden z dôvodov prečo ľudia popierajú náboženstvo
- nie sme schopní pozorne načúvať, vidieť, vnímať.
Signálov, ktoré nám náš stvoriteľ posiela je hneď niekoľko. A aj v dnešnej dobe pokiaľ neveríte v písmo a zázraky v ňom opísané.
Zjavenia Panny Márie po celom svete v uplynulých stáročia nie sú výmyslom, taktiež stigmy Sv pátra Pia, nikdy nikto nedokázal uspokojivo vysvetliť.
Pokiaľ teda neviete, stigmy sú rany, ktoré neprestajne krvácajú, nehoja sa ani neinfikujú a nachádzajú sa tam, kde bol Kristus pribitý na kríži + bok kopijou prerazený.
Na svete je len pár stigmatikov, prečo ich teda nikto nevie zaviť týchto rán, keď je medicína natoľko vyspelá? Jasné, že najjednoduchšie pre slabomyseľných je označiť ich za podvodníkov, keď sa však človek nad tým bližšie pozastaví, vidí čo je za tým.
Taktiež diabol je reálny, no pochybujem o jeho hmotnej forme. Nie je to žiaden cap z rohami ani neviditeľná bytosť pohybujúca sa medzi nami, či ako všelijako sa vyobrazuje v detských knižkách. Nie, jeho poľom pôsobnosti je ľudská myseľ, tam prebýva, v myšlienke. Zasieva v nás semienká pochybností, ničí nás zvnútra, najčastejšie tým, že nadobúda v našej mysli podobu človeka, ktorého sami najviac milujeme (môj prípad). Tak nám zasahuje do života a hovorí nám čo máme, a čo nemáme robiť.
Je to boj pre každého človeka.
Ja som však uveril existenciu Boha, a dal som sa na cestu viery, pretože nikdy som nebol svedkom nejakej záhadnej udalosti a zrazu počas troch či štyroch dní, kedy som bol úplne zničený po emočnej stránke a zveril som sa Bohu so všetkými pocitmi a myšlienkami sa mi tých dôkazov ponúklo hneď niekoľko. Nemám už viac dôvod pochybovať.
Tento článok venujem každému blúdiacemu a ak niekomu z vás pomôže (to už je jedno akým spôsobom), účel za ktorým som ho písal je splnený.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár