Hodiny na mestskej veži začali odbíjať polnoc. Všetkých päť ulíc sedliackeho mestečka Haurth bolo ponorených do šera, jediné zdroje svetla pochádzali z chabých pouličných lámp, v ktorých sa ledabolo povaľovali žiariace kamene. Pod kamennou vežou v strede mesta bolo rozložené malé trhovisko. Prichádzala jeseň a s ňou aj pocestní a obchodníci. Všetci chceli vymeniť staré deky za nové, tupé meče za ostré, hnilé jedlo za čerstvé. Nikto nedával pozor, dokonca ani v noci. Trh sa vždy hemžil ľuďmi, či už z mesta, alebo spoza jeho múrov, bažiacich po prvotriednom tovare, ktorý Haurth dvakrát ročne ponúkal. Najlepší čas vziať si, čo bolo potrebné a nemusieť zaplatiť ani medenú mincu.
Sheyn sa spokojne oprela o chladnú stenu jedného z bočných domov a zahryzla do jablka, ktoré si práve ´požičala´ od jedného kupca s južanským prízvukom. Jablká z juhu boli vždy najlepšie. Oveľa výraznejšie a šťavnatejšie než tie zosušené guľôčky, ktoré v sadoch okolo mesta rástli. Pozrela hore, do nočnej oblohy. Okrúhly Mesiac jasne žiaril na pozadí zamatovo čiernej, osvetľoval okolie viac než lampy. Keby bola mimo mesta, považovala by to za prekrásnu scénku, teraz jej však modré svetlo prekážalo. Potrebovala byť neviditeľná.
Dojedla jablko a ohryzok hodila za seba. Prešla si rukou cez vlnité, snehobiele vlasy a schovala ich do vlnenej čiapky, ktorú dostala ako malá na narodeniny od babky. Bolo to presne osemnásť rokov. Dnes mala svoje dvadsiate štvrté narodeniny a plánovala si zohnať nejaký pekný darček. Stiahla si čiapku hlboko do čela, zababušila sa do kabátu, v ktorom ju doslova opekalo zaživa a obmotala si okolo krku a úst šál. Vykročila na trh, do najväčšieho davu ľudí. Boli zoskupení okolo nejakého zdroju svetla, jasnejšieho než lampy. Musela sa chvíľu predierať cez dav a drzo strkať do ľudí ramenom, než konečne spozorovala nižšieho muža pri svojom stánku. Na hlave mal oranžový turban a na sebe sivú sutanu. V ruke držal lesklú vázu a zoširoka ňou gestikuloval. „Najlepšie sklo v Kráľovstve!“ vykrikoval a podstrkoval kus skla pod nosy najbližším pozorujúcim. „Kupujte, kým môžete, takúto ponuku už nedostanete! Pani, nechceli by ste kúpiť túto nádhernú vázu? Nie, vôbec, len dvadsaťpäť zlatých! Dobre, dvadsať...nie? Pane, pozrite, nádherný dar pre vašu polovičku! Nech si do nej dá kvety, ktoré od vás dostane! Nie, nie, ani trocha, iba dvadsať zlatých!“
Sheyn si zhnusene odpľula a predrala sa von z davu. Takýchto mala najradšej - ´iba´ dvadsať zlatých. Mesačný príjem obyvateľov Haurthu boli štyri zlaté a bohato im to stačilo na všetko, čo potrebovali. „...vázy a porcelán Dariusa Afshariho, kupujte, kým...“ doznelo jej za hlavou, keď sa dostatočne vzdialila. Chvíľu sa len bezcieľne prechádzala po trhovisku, až kým nenarazila na stánok, ktorý naozaj upútal jej zrak. Kostené výrobky a výrobky z rohov. Spomínala si, že keď bola malá, otec musel z parohov a kostí vyrezať všetok príbor a dokonca aj taniere, pretože boli príliš chudobní na to, aby si mohli dovoliť niečo viac. Jej otec bol drevorubač, každý deň vstával skoro ráno a až do noci bol ďaleko v horách. Nikdy nechápala, načo to drevo je, veď Haurth bolo mesto z kameňa. Až keď bola staršia zistila, čo všetko sa v meste z dreva vyrába. Párkrát bola s otcom v hore, pomáhala mu. Bola to nebezpečná práca – niekoľkometrové stromy padali dolu svahom a chlapi ich potom spúšťali dolu žľabom, v ktorom tiekla voda z potoku. Neraz sa stalo, že si niekto nepekne ublížil. Sheyninmu otcovi sa však nestal osudným strom, ale obrovský medveď, ktorý v tom období obchádzal Haurth. Čo bolo horšie, Sheyn nevedela, čo sa otcovi stalo, len v meste tipovali – ráno sa do lesa vybrala čata pätnástich chlapov, naspäť sa o dva dni vrátil len jeden. Doškriabaný, pohryzený, s mnohonásobnými zlomeninami a veľkými ranami, ktoré boli dávno zanesené infekciou. Na hraniciach mesta sa dostal do kómy, o deň neskôr zomrel, takže nik nevedel, čo sa v tú noc v lese stalo. Jej mama to niesla veľmi ťažko. Na nejakú dobu sa presťahovali do susedného mesta, ktoré bolo asi päťdesiat míľ severne, no keď sa aj tam objavili znaky medveďa, jednoducho to vzdali a vrátili sa do Haurthu. Sheyn sa narodila ako nechcené dieťa. Nie, rodičia ju milovali a starali sa o ňu, no bola niečo ako omyl. Jej mama bola už postaršia dáma a mala dosť toho vyvárania pre toho chrapúňa, s ktorým žila. Tak sa raz – Sheyn sa nikdy nedozvedela ako – trocha ´odviazala´, ako to hovorievala. Vtedy ešte žila vo veľkom meste, ďaleko na západe. Stretla tam vraj ´veľmi sympatického muža´, ktorý kupoval sekeru. No, slovo dalo slovo a...veď to poznáte. Sheynina matka sa odsťahovala s veľkomesta a ušla s drevorubačom. O pár mesiacov zistila, že je tehotná. Doteraz neexistujú žiadne zaručene účinné metódy potratu a tie, ktoré sa používajú, sú mimoriadne bolestivé, takže si dieťa vziať nenechala. Sheyn sa narodila zdravá a plná sila, bola po otcovi. No keď v tú noc zomrel, jej mama sa vrátila do starých koľají. Začala chodiť a všelijaké nudné čajové večierky podobných dámičiek v Haurthe. So Sheyn sa odcudzili. A o pár mesiacov na to zomrela. Žiadna choroba, jednoducho na starobu. Už nevládala psychicky, ani fyzicky. A Sheyn ostala na všetko sama. Začala kradnúť, aby prežila. Párkrát ju chytili, no miestny šerif dobre poznal jej otca, takže sa z toho vždy dostala. Časom sa naučila kradnúť tak, aby už nič nemusela vysvetľovať. Ako dnes.
Pár minút si z tieňa jednej bočnej ulice obzerala svetlé nože, kým nevybrala ten pravý – zahnutý nôž z chrbtice nejakého zvieraťa, zložený zo stavcov, ktoré boli upevnené medenými lankami. Počkala, kým sa okolo stánku nahromadí trocha viac ľudí. Potom sa cez nich znova začala predierať. Tentoraz však nezastavila na konci radu, ale vyšla z neho a natiahla k predavačovi ruku, v ktorej ležali dve zlaté – presná cena malého nechutného nožíku, ktorý ležal vedľa toho jej. Predavač sa k nej natiahol, no do Sheyn akoby zozadu niekto udrel. Zapotácala sa a stiahla so sebou na zem zopár nožov, vrátane toho nechutného, aj toho z chrbtice. „Prepáčte, nechcela som...“ zamrmlala a začala nože zbierať. Naklonila sa nad ne tak, aby zatienila výhľad a strčila si chrbticový nôž do záhybu svetra. Keď poukladala všetky nože späť na miesto, strčila si mince späť do vačku. „Viete čo, rozmyslela som si to.“ sklopila zrak ospravedlňujúco. To bol jeden z jej darov – nezdedila len silný temperament po otcovi, ale aj krásu po mame. Tieto ´psie oči´ prinútili aj najtvrdšieho chlapa zamyslieť sa, či niečo nespravil zle. Fungovalo to, samozrejme, aj teraz. Predavač len mávol rukou a široko sa na ňu usmial. Sheyn si potom prerazila cestu späť do bočnej uličky, kde skontrolovala, či ju nikto nevidí. Vytiahla z vrecka nôž a láskavo ho pohladila. Hodila ho späť do vrecka a vybrala sa preč od trhoviska. Darček na narodeniny si už našla, viac dnes nepotrebovala.
Bývala v starom opustenom dome na okraji mesta, rovno pri hradbách. Pri bráne sa po rebríku vyšplhala hore, prešla po nich zopár metrov a zoskočila na najbližšiu strechu. Prikrčene sa posunula k otvorenému oknu a vkĺzla dnu. Okamžite pocítila hrejivý pokoj domova – stará posteľ, v rohu truhlica s pokladmi, ktoré našla a ukradla, pri stene prasknuté zrkadlo, pod ním malá polička. Uložila si nôž do truhlice a spokojne sa vyvalila na posteľ. Výhľad mala cez strešné okno rovno na oblohu posiatu hviezdami. Vždy pred spánkom premýšľala, či vidia rôzni ľudia na Zemi hviezdy inak. Vtedy ešte len netušila, že už onedlho sa na ne bude dívať každý deň z iného uhla. Sheyn už zaspávala, keď sa ozval hromový rachot. Dvere sa otvorili, stála v nich mohutná postava v čiernom kabáte, v jednej ruke držala fakľu, v druhej meč. Jeho hrot mieril na Sheyn. Tá v postave spoznala zástupcu šerifa, nepríjemného chlapíka menom Karn.
„Pôjdeš so mnou. Ten nôž vrátime majiteľovi.“ zavrčal a prešiel hrotom meča z nej na truhlicu. Doboha! Ako to...ako ju videl?! Veď si dávala pozor. Odovzdane nastrčila ruky a nechala si na ne nasadiť oceľové putá. V tej chvíli to bolo asi to najlepšie, čo mohla urobiť, vzhľadom na to, čo sa na námestí Haurthu malo stať o dva dni neskôr. Vtedy to však ešte netušila.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár