Pôvodne som mal v pláne prehľadať celú loď aj okolité domy, no keďže sme mali za chrbtom nacistov, nebol na to čas. „Preboha, cítim sa ako žid.“ mrmlal Roy, keď sme rýchlym krokom náhlili von z dokov, späť na cestu. Mali sme v pláne nájsť auto, pretože to bol jediný spôsob, ako získať náskok a mať tak viac času na prehľadávanie okolia, ktoré bolo v našej situácií životne dôležité.
„Prečo žid?“ spýtala sa zaujato Abigail, ktorá, ako som predpokladal, druhú svetovú v škole ešte nepreberala. „Pretože v minulom storočí nacisti masovo vyvražďovali židov, pretože si mysleli, že sú podradná rasa, ktorú treba vyhubiť.“ vysvetlil som prosto. „Ale veď to je rasizmus!“ zvolalo dievča pohoršene. „Nie,“ pokrútil som hlavou, „to je xenofóbia. Rasizmus by to bol, keby mali židia inú farbu pleti, alebo tak. Ak ide o náboženské presvedčenie, sexuálni orientáciu či fyzické a mentálne poruchy, je to xenofóbia.“ Abigail prikývla a prižmúrila oči, akoby sa snažila absorbovať všetky tie nové poznatky.
„Takže,“ začala opatrne, „ak nemám rada svojho spolužiaka, ktorý sa narodil bez jedného ucha, je to xenofóbia?“ „A nemáš ho rada kvôli jeho hendikepu?“ „Nie, on je jednoducho povahovo kretén.“ mykla plecom. „Tak potom je to celkom v poriadku.“ zasmial som sa. Chvíľu sme kráčali ďalej po ceste, vtom sa pred nami objavilo odpočívadlo. Malá odbočka s dvomi mobilnými toaletami, lavicou a stolom. Pri ceste stálo zaparkované auto. A nie hocijaké auto. BMW X6, v pomerne dobrej kondícií, len zaprášené. Bolo to obrovské auto, presne také, aké sme potrebovali. Podišiel som k nemu a so zbožnou úctou som si ho obzeral. Nikdy som nebol veľmi do áut, no ak by som si za peniaze z čierneho trhu mal niečo kúpiť, bol by to tento tátoš. Mal otvorené okná, tak som strčil dnu ruku a odomkol ho. Systémy fungovali, čo nebolo nič zvláštne – autá fungovali v Abbaku na vzdušný pohon. Otvoril som dvere, kývol som Royovi a Abigail, nasadol dnu a pomaly položil ruky na volant. Doslova som cítil silu, ktorú v sebe to auto malo. Pozrel som do zapaľovania – kľúč tam nebol.
„Prehľadajte poličky.“ zamrmlal som a sám som začal otvárať držiaky na pitie, priehradky pod sedadlom a podobne. Roy sa krčil na sedadle spolujazdca a hlavu mal vsunutú pod riadiacu dosku. Abigail sa vzadu rýpala v štrbinách medzi sedadlami.
„Mám ho!“ zvýskla odrazu víťazoslávne a podala mi kľúč. „A mimochodom, prečo nemôžem sedieť vpredu ja?“ „Pretože si ešte malá.“ uškrnul som sa. „Dvanásť rokov a stošesťdesiat centimetrov som už dávno mala.“ odula sa. Skľúčene som pozrel na Roya, no ten len rezignovane prikývol a vystúpil z auta. Abigail rýchlo preliezla na sedadlo spolujazdca a fascinovane si obzerala palubnú dosku.
„No, je mi jasné, že tvoj tatko jazdil na lepších, ale...“ začal som, no stíchol som, keď ma Abigail prebodla ľadovým pohľadom. „Jasné, už mlčím.“
Pootočil som kľúčikom a auto ticho naštartovalo. Zakrútil som volantom a počúval som, ako sa s mäkkým vrzgotom otáčajú vzdušné trubice. Potom som položil nohu na plynový pedál a zľahka som ju prisunul k zemi. Auto sa pohlo dopredu, my sme vyšli na cestu a vydali sa smerom do hôr.
Približne o päť hodín sme sa zastavili na ďalšom odpočívadle, pretože mi tŕpli nohy. Bolo to na začiatku hôr, do chrbta mi udieral silný vietor a okolo hlavy mi hučalo. Chvíľu som sa prechádzal po parkovisku, potom som si za ním všimol starú budovu. Nefunkčná benzínová pumpa. Povedal som Abigail, aby zostala strážiť auto, pretože Roy bol vyvalený cez všetky tri zadné sedadlá a spal, a šiel som si pumpu obzrieť. Už navonok bolo vidno, že bola nepoužívaná aj za čias civilizácie. Všetok kov bol absolútne zhrdzavený, dvere boli vyvalené a okná porozbíjané. Takto dopadli všetky supermarkety, obchody s oblečením, prípadne lovecké obchody po masívnom vypuknutí víru. Všetci zháňali všetko narýchlo. Kradlo sa, vraždilo, polícia prakticky prestala existovať, armáda sa rozpadla. Nastala úplná anarchia. „Zlaté časy.“ uškrnul som sa potichu a vošiel dnu. Regály boli prázdne, chladiace boxy tiež, na zadnej stene bol krvavý fľak. Nahol som sa cez pokladňu, zbadal som ohlodané telo – asi – predavača. Od miesta, kde mu chýbala hlava, sa tiahol pás priesvitného slizu smerom k toaletám. „Tam radšej nie...“ zamrmlal som a obišiel som pokladničný pult. Vtedy som si všimol v úplne spodnej časti police malý kovový trezor, fungujúci na odtlačky prstov. Teda, kedysi – zariadenie bolo dávno vytrhnuté a v trezore bolo mnoho preliačených miest, keď sa ho ľudia pokúšali otvoriť. Moje šťastie bolo, že zámok, kedysi železne pevný, bol teraz prehrdzavený. Kopol som doňho, on sa odlomil a trezor sa so škripotom otvoril. Vnútri bolo šero, no aj tak som rozoznal armádnu pištoľ Glock. Opatrne som ju vybral a nazrel som do trezoru – ešte tam bol zásobník. Pozrel som do pištole, zásobník v nej chýbal. Zacvakol som ho dnu, no pištoľ som nechal nenabitú. To sú veci, pomyslel som si, Glock plus osem nábojov. Pousmial som sa a zastrčil som si zbraň do nohavíc. V polici som našiel ešte balenie ryžového prášku. Bol to hlavý zdroj potravy zberačov, ak mali v Abbaku dlhšie misie. Prášok sa rozpúšťal vo vode a účinkoval aj ako tekutina, aj ako pevná strava. Vzal som teda balík so sebou a vrátil som sa k autu. Prekvapilo ma, že Slnko už zapadlo, a údolie sa ponorilo do tichého šera.
„Ako dlho som bol preč?“ spýtal som sa ticho, keď som sa vrátil k autu – Abigail sa bavila tým, že Royovi vyzula topánky a v spánku ho šteklila na chodidlách. „Asi hodinu.“ pozrela na mňa. „Niečo máš?“ S úsmevom som prikývol a vytiahol som pištoľ. „Paráda!“ zažiarila Abigail, no keď som na ňu prísne pozrel, hneď sa stiahla. „Jasné, len pre výnimočné situácie.“ „Presne tak.“ prikývol som a nasadol som späť do auta, keď vtom som z diaľky začul nepríjemný zvuk. Niečo ako škrekot, no malo to v sebe kus ľudskosti. Dal by som však všetky moje peniaze na to, že to človek nebol. „Do auta, rýchlo!“ sykol som a pohnal som Abigail, tá za sebou zavrela dvere a ja som zapol motor. Drahé autá mali tie výhody – teraz nevýhody –, že sa im automaticky zapínali svetlá, takže keď všetko naskočilo, krajinu predo mnou osvetlil lúč jasného modrého svetla.
„Doriti!“ skríkol som a buchol som čelom o volant. Nemalo zmysel byť ticho, čokoľvek tam vonku bolo, už o nás vedelo. Akoby na potvrdenie mojich myšlienok sa ten skľučujúci rev ozval úplne blízko pri aute, potom nám niečo udrelo do strechy. Abigail zjačala a Roy sa strhol a zobudil. Dupol som na plyn a vyšiel som späť na cestu, len aby som čo najrýchlejšie striasol neznámeho tvora z auta. On sa však držal pevne ako kliešť, o chvíľu sa zhora ozval ostrý zvuk, akoby sa pazúrmi zadrapil do strechy. Narýchlo som vytiahol nôž a podal som Royovi. Ukázal som na strechu, no ja sám som nemohol spustiť oči z cesty. Zo strechy sa znova ozvalo škrípanie, vtedy Roy zreval a zabodol do stropu nôž. Tvor démonicky zasyčal a zosunul sa na kapotu auta. Videl som ho absolútne čisto a jasne.
Mýlil som sa – bol to človek. Teda, približne pred troma dňami bol. Teraz mu vypadali vlasy, uši mu prirástli k hlave, nos sa zvláštne ohol, oči sa zúžili a sčervenali. Všetky zuby mu narástli do tenkých a dlhých trhákov. Trčali mu z úst v podivných uhloch, bolo to fakt desivé. Na sebe mal ešte zdrapy čierneho plášťa, nohavice som mu nevidel. Plášť som poznal pridobre, bol to zberač. Teraz som mal presnú predstavu o jeho živote – práca ho prestala baviť, zatiahla ho do množstva problémov, takže sa jej nemohol vzdať a zostať v meste. A tak utiekol. Hlúpo si myslel, že v chladnejšom podnebí hôr sa víru nedarí a bude tu mať dobré prostredie na život. Prvú noc chcel stráviť v jaskyni, no neodvážil sa hlboko, tak zostal pri ústí. Bola chyba, že nešiel hlbšie, pretože teplo a svetlo prilákalo z hĺbky jaskyne najstrašnejších tvorov, akých si ľudská myseľ dokáže predstaviť. Niektorí ich volajú upíry, niektorí démoni, my s Buckom sme ich nazývali jaskyniari. V priebehu nasledujúce týždňa tento muž prebehne kompletnou premenou – zreničky mu zmiznú, zostanú len červené buľvy, ponad uši narastie koža. Pokožka úplne vybledne, ako následok nedostatku slnečných lúčov v jaskyni. Tesáky sa zrovnajú do dvoch súvislých radov, ktoré sú schopné drviť kosti a trhať mäso. Ak si ľudstvo stvorilo vlastných katov, tak okrem chixulov to už môžu byť len jaskyniari. Urobil som prvé, čo mi napadlo – prudko som zabrzdil. Jaskyniar zletel z auta a padol na betón, rýchlo sa však pozviechal a rozbehol sa k autu. Ja som dupol na plyn a zrazil som ho. Teda, zrazil...kapota ho udrela tak silno, že preletel ponad auto. V červenom brzdovom svetle som si všimol jeho postavu – vliekol za sebou jednu nohu a ruku mal podivne vykrútenú, kosť mu trčala z lakťa. Šiel však stále dopredu, necítil bolesť.
„Srať naňho.“ zavrčal som a prudko som pridal. Tmavá postava sa stále vzďaľovala, až nakoniec zmizla v temnej noci. Pozrel som na Roya. Držal nôž v ruke, nehýbal sa, oči mal vypleštené a tvár sinavú. Prešiel som pohľadom na Abigail – bola na tom podobne, akurát že si kŕčovito hrýzla golier trička. „Už je preč, môžete uvoľniť všetky zaťaté svaly.“
„Čo...čo to, doriti, bolo?!“ zašepkala po dlhej chvíli Abigail. Počul som, ako sťažka dýchala. „To bol jaskyniar.“ vysvetlil som. „Ako si mohla odvodiť z názvu, žijú v jaskyniach, preto na povrch často nevychádzajú. A ak, tak v noci. Preto bude toto posledná noc, kedy sme na ceste, inak budeme vždy niekde prespávať.“ Počul som, ako obaja súhlasne zamrmlali – ešte aby nie, keď videli, čo nám v noci hrozí. „Mimochodom,“ začal som nahlas. „môžem vám zaručiť, že pred koncom našej cesty ešte cez jaskyňu pôjdeme.“ Usmial som sa a zachechtal, keď som začul, ako sa im rozdrkotali zuby.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár