Abigail bola od malička vychovávaná v bohatej realite. Všetky hračky, súkromná škôlka, škola, najlepšie mobily, zazobaní kamaráti. Crane jej vždy dával najavo, že prevyšuje ostatných. Že má na viac. Abigail ani netušila, aké má šťastie, že jej matka bola z chudobnejšej rodiny. Naučila ju vážiť si istých vecí. Toto všetko však bolo preč – ocitla sa v inom svete, vo svete, kde smrť číha na každom rohu. A najhoršie na tom bolo, že v ňom bola s človekom, ktorého vôbec nepoznala.
„Bude to dobré. Všetko bude v poriadku.“ upokojoval Abigail Roy. „Dostaneme sa odtiaľto, znova uvidíš mamu.“
„A čo...čo ocko?“ smrkla Abigail potichu. Potichu som sa rozosmial, až ma bodlo v rane na pleci.
„Niečo vtipné, Hood?“ vybehol na mňa Roy. „Všetko.“ šepol som. „Čo ocko? Malá, tvoj ocko pravdepodobne skončí niekde v hrnci. A my budeme mať sakramentské šťastie, ak sa vôbec dostaneme z mesta, nieto ešte späť do nášho sveta.“ Abigail znova nahlas potiahla nosom a zaborila hlavu do Royovho pleca. Bol niečo ako jej opatrovateľ, a tiež bol jediný človek, ktorého tu poznala. „Tak...čo navrhuješ?“ Roy sa trocha upokojil, no stále sťažka dýchal. Vytiahol som z vrecka svietidlo, ktoré mi dala Abigail, a položil som ho na zem.
„Tadiaľto sa vrátiť nemôžeme,“ ukázal som na vchod, ktorým sme do metra vošli. „Jediná šanca je ísť po trati. Ak je to ten spoj, ktorý si myslím, na päťstom metri by mal byť zhodený strop. Tade vyjdeme hore. Nebudem napredovať. Teraz,“ zaťukal som Abigail na plece. „choď k pracovnému stolu. V spodnom šuplíku by mala byť lekárnička. Dones ju sem.“ Dievčaťu sa najskôr nechcelo, no keď videla, ako sa na ňu dívam, poslušne vstala a prešla ku stolu. V šere poriadne nevidela, no nejako sa jej podarilo vytiahnuť červenú krabičku. Doniesla ju späť ku mne a spýtavo na mňa pozrela.
„Otvor to...presne tak...vidíš tú fľašu?“ navigoval som ju. „To je alkohol. Vyber ju, budeme ju potrebovať. Fajn, to by sme mali,“ otočil som sa jej chrbtom. „Prejdi mi po ramene, či necítiš niečo pevné.“ Na ramene som zacítil jej malú ruku, opatrne prechádzala po košeli. „Niečo mám.“ zahlásila, no ja som pokrútil hlavou. „To je kosť, cítim to. Skús nižšie.“
Prešla rukou skoro až k lopatke, keď na niečo naďabila. „Tu je to?“ stlačila vypuklinu.
Bolestne som zavyl. „Hej, je to ono. Dobre...tieto šípy sú robené tak, aby sa nedali vybrať, takže ho musíme prestrčiť von druhou stranou.“ počul som, ako Abigail nahlas preglgla. „Do tohto ju nemôžeš nútiť!“ zaprotestoval Roy. „Je ešte malá!“ „Čím skôr sa to naučí, tým lepšie.“ odvetil som pokojne. „Nejaký čas tu ešte skysneme. Dobre, malá...ja to teraz potlačím a keď zbadáš hrot, chytíš ho do klieští. Mali by byť v lekárničke.“ začul som, ako sa hrabe v krabičke. „Mám ich.“ prikývla. „Fajn...ešte...Roy, podaj mi zbraň.“
Roy mi poslušne podal pištoľ, ja som ju chytil a pevne som sa zahryzol do hlavne. „Ieme a o.“ vyhlásil som s plnými ústami a potlačil som šíp. Cez celú ruku mi okamžite vystrelila bolesť, akoby mi ju rezali nožmi. Ryčal som a syčal, no stále som tlačil.
„Vidím to!“ skríkla odrazu Abigail.
„Yť o!“ zaskučal som. Po chvíli som pocítil, že už nemusím tlačiť – šíp do mňa vkĺzal sám. Zacítil som nepríjemné bodnutie pod lopatkou – bol vonku. Pustil som zbraň. „Výborne, krpec. Teraz mi to polej alkoholom.“ Znova som v bolestiach zavrčal, no už nie tak nahlas. „Fajn...je tam obväz?“ Abigail mi pred hlavu strčila kus látky, obžratý moľami. Ticho som zaklial. „Vyzleč si ten pulóver, aj tak bude teplo. Obmotaj mi ho okolo ramena...presne tak...teraz pod pazuchu...ešte raz okolo ramena. Fajn, teraz to uviaž. Pekne. Si šikovná.“ Nemotorne som sa postavil a potľapkal som Abigail po hlave. „Musíme ísť, narobili sme toľko hluku, že už sa sem určite zliezajú všetky potvory z okolia troch blokov.“ vyhlásil som a uškrnul som sa, keď som zbadal, ako Abigail zbledla. Roy na mňa hodil nevraživý pohľad a pomohol jej vstať. Abigail si vzala zo zeme svietidlo a pobrala sa za mnou, kompániu uzatváral Roy, ktorý sa každú chvíľu obzeral za chrbát. vyšli sme z predajne lístkov a prešli cez turnikety. Roy pomohol Abigail dostať sa cez zatvorenú bránku, ja som ju podliezol. Zoskočili sme na machom obrastené koľajnice a ja som ukázal do diaľky tunela.
„Čo vidíte?“
Všetci traja sme pleštili oči do tmy, až kým Abigail nezvolala: „Svetlo!“ „Presne tak. Koľko je to k tomu svetlu metrov, čo myslíš?“ prekrížil som si ruky na hrudi. „No...môže to byť tak pol kilometra.“ posúdila Abigail, očividne hrdá na to, že ju považujem za seberovnú. „Päťstoštyri metrov presne.“ prikývol som. „A na tomto úseku je asi sedemdesiatštyri a pol vecí, ktoré nás môžu zabiť.“ „Koľko?!“ zbledol Roy.
„Ale nebojte sa!“ pokračoval som, nevšímal som si jeho otázku. „So mnou sa cez ne dostanete, akoby ani neexistovali. Poďme!“ Pokojne a hlavne pomaly sme kráčali tunelom. Čím ďalej sme boli, tým jasnejšie sme videli svetlo na päťstom metri – strop bol po výbuchu zdemolovaný, na koľajniciach ležali veľké kusy železobetónu. Pred osvetleným priestorom rástli všelijaké paprade, takže vytvárali v zornom poli čierne tiene a siluety. Kráčali sme vedľa seba – bolo bezpečnejšie pokryť celý priestor tunelu, keby sa niečo stalo. V hlave mi brnelo – Royove a Abigailine kroky sa mi v nej ozývali ako údery kladivom. Absolútne nedávali pozor. „Pohlo sa to.“ stuhla odrazu Abigail a ukázala prstom dopredu. Zodvihol som zaťatú päsť a všetci sme zastali. Uprene som pozoroval čierne siluety rastlín, až kým som to nezbadal – jedna z nich sa pomaly pohybovala sprava doľava. Tackavými, neistými krokmi, no pohybovala. „K zemi!“ sykol som a prikrčil som sa – rana na ramene mi nedovolila úplne si ľahnúť. chvíľu som pozoroval figúru. Okrúhla hlava, žiaden krk, široké plecia. Keď svetlo z profilu osvietilo chrbát, zbadal som mnoho hrubých výrastkov, ako ostne. Pacient.
Ak vás zasiahne e-vírus, napojí sa na vaše bunky, DNA a kompletnú nervovú sústavu. To, ako budete vyzerať po infekcií, záleží hlavne od toho, či ste boli zdravý, chorý, či ste brali lieky, a podobne. Pacientmi sme nazývali tvorov, ktorí boli na antibiotikách a rôznych iných ťažších liekoch, prípadne drogách. Uši im plne vypovedali službu, takže s riadia len očami, čo v prípade tmavého tunelu bolo plus pre nás.
„Vidím to.“ prikývol som Abigail. „No iná cesta nie je, treba ho obísť. Je hluchý, pokojne rozprávajte, len sa mu nedostaňte do zorného poľa.“ „Čo si ty, učiteľ?“ vyprskol Roy.
„Okej, pokojne ho choď pozdraviť.“ pokrčil som plecami a popri stene som sa vybral do tunelu. Ako svetlo okolo mňa poľavovalo, čoraz ťažšie sa mi chodilo, Zle som videl, zakopával som, a ostatní na tom neboli o nič lepšie. Po chvíli sa však naše oči prispôsobili tme – mne trocha skôr, než ostatným – a tunelom sme postupovali pomerne rýchlo. Boli sme svetlu na dosah, keby som len trocha pobehol, bol by som vonku. A presne vtedy sa to stalo. Tesne za chrbtom sa mi ozvalo cvakanie a chrčanie. Stuhol som. „Stop. Ani sa nepohnite.“ zasyčal som na ostatných, no nebolo treba – keď Abigail s Royom začuli ten zvuk, akoby ich priklincovali k podlahe. Po cvakaní nasledovali šuchtavé kroky – neodvážil som sa otočiť. Ja blbec, prečo som ho nekontroloval?! Kroky sa začali potichu vzďaľovať a ja som nabral odvahu na tiché otočenie. Tma. Čo iné som mohol čakať. Dal som pokyn na pohyb a všetci traja sme vyšli na svetlo, pod veľkú dieru v ceste. Z betónu trčali železné tyče, jedna z nich sa ako lano skláňala až ku dnu tunela. „Čo si mala v škole z telocviku?“ otočil som sa na Abigail. „Jednotku.“ hrdo vypla hruď. „Ako so všetkého!“ „Ešte aby nie, keď máš takéto tatka...teda, mala si. Fajn, mala by si to zvládnuť. Choď prvá, Roy, ty za ňou. Budem dávať pozor.“ Abigail sa začala driapať hore po tyči. Keď sa miesto pod ňou uvoľnilo, šplhal aj Roy. Ja som sa otočil k tunelu a zbystril som zrak. Nikde nič. Vlastne som ani nič nevidel. Tunel akoby bol napustený tekutou tmou, ktorá po čase stuhla na mastnú a lepkavú hmotu, ktorá pohltí vaše zmysly, hneď ako do nej vojdete. Tma bola neoddeliteľnou súčasťou môjho života, nádor v mojom tele, klapka, ktorá sa mi spúšťala preč oči, štuple, ktoré mi zapchávali uši, dymová clona, ktorá mi zastrela rozum. Bol som s tmou spojený. A tma to vedela. Hovorí sa, že ak je človek viac ako dva dni v totálnej tme, oslepne. Nie je to tak celkom pravda. Táto slepota je len dočasná, potom prichádzajú následky. Vidím v tme. Nie tak dobre ako cez deň, no po krátkom čase sa v tejto nechutnej mase orientujem tak dobre, ako trebárs v izbe so zatiahnutými závesmi, alebo v... „Nate!“ okríkla ma Abigail, čím pretrhla moje myšlienkové prúdy. „Tak ideš?“ „Jasné, jasné.“ zahundral som a otočil som sa k tyči. Vtedy sa spoza mňa ozval desivý rev a krik, za ktorým nasledoval veľmi známy zvuk. Dupot nôh. Dupot mnohých nôh na hlinenom podklade, rev množstva hladných úst, chrčanie kvanta prehnitých krkov. Musel som sa dostať hore. Čo najskôr. Zaradil som dvojitú rýchlosť, rukami som prepletal ako o život, vyťahoval som sa čoraz vyššie a vyššie. Vek s človekom však robí isté nemenné veci a ja som už dávno nebol taký pohyblivý. O pár sekúnd sa rev ozval tesne podo mnou a za členok ma chytil pár mocných rúk.
„Nedívajte sa im do očí!“ zreval som na Roya a Abigail. „Ja to zvládnem!“ Vykopol som druhou nohou, na špičke som zacítil mäkké tkanivo. Zovretie povolilo a ja som trhol nohami vyššie. Zrak pacientov bol hypnotický – nútil ľudí približovať sa k nim. Pacienti tiež neboli dobrí lezci ani plavci, no na druhej strane boli úplne odolní voči ohňu. Čo najrýchlejšie som sa vyťahoval hore, až ma nakoniec za ruky zdrapili Abigail s Royom a vytiahli ma hore. Ležal som na chrbte a sťažka som dýchal. Nado mnou sa po tmavomodrej oblohe prevaľovali husté šedé mračná. Bude pršať, pomyslel som si.
„Aha, takže...toto je tvoja práca?“ dychčala Abigail, periférne som videl, ako sa jej nepravidelne nadvihuje hrudník. „Viac-menej.“ prikývol som. „Toto bolo celkom jednoduché.“ „Hej.“ zatiahol sarkasticky Roy. „Jednoduché.“ „Nabudúce môžeš dávať pozor ty.“ pokrčil som plecami a postavil som sa. Stáli sme v strede križovatky. Ulice lemovali nízke paneláky, na prízemí ktorých boli často obchody s lacným oblečením a fast foody. Z betónu trčali dlhé fúzy buriny, niektoré domy boli zarastené brečtanom a viničmi. Zo severu sa nad mesto valili husté mračná, predpovedajúce búrku. Poriadnu búrku. „Poďme, mali by sme to stihnúť ku mne do bytu, než začne liať.“ zamrmlal som a vybral som sa stredom ulice. Vždy to bolo bezpečnejšie, než držať sa pri budovách, pretože väčšina lietajúcich dravcov bola nočná, a v budovách sa vždy niečo skrývalo. Abigail ma začala zasypávať otázkami. Kde to sme? Ako sa to stalo? Sú aj iní ľudia? Čo bolo v tom tuneli? Je viac takých vecí? „Pokoj, raz sa to všetko dozvieš.“ zasmial som sa, keď sme kráčali širokou ulicou. „Len nie teraz. A nie odo mňa.“ „Ale prečo nie?“ odula sa. „Pretože ak by som ti to povedal...“ tajnostkársky som zastal. „...musel by som ťa zabiť!“
„Klišé ako sviňa.“ poznamenal sucho Roy. „Drž hubu.“ uškrnul som sa. „Treba sa odreagovať.“ „Takže mi to nepoviete?“ vrátila sa Abigail k pôvodnej otázke. „Nie.“ pokrútil som hlavou. „Ale poviem ti, že mi môžeš tykať.“ „Dobre.“ prikývla, sklamaná výsledkom debaty.
Do môjho bytu sme dorazili tesne pred zotmením. Počas dňa sa nám už nič extra nestalo – prešli sme z prístavov do centra mesta, širokým oblúkom sme sa vyhli zoologickej záhrade. Nebol to celkom tak môj byt. Vlastne som netušil, koho bol. Ale spravili sme z neho s Buckom takú provizórnu základňu, keby sa stalo niečo podobne, ako teraz. A, čo je hlavné, som tam mal zásoby heratínu. Byt bol na trinástom poschodí bývalého mrakodrapu, z ktorého po bombovom útoku zostalo už len pätnásť poschodí. Vybral som si celkom dobre – bol to luxusný apartmán s presklenými stenami, cez ktoré bolo vidieť celé mesto. Dve spálne, obrovská obývačka, a čo bolo hlavné, drahé bezpečnostné dvere, zvnútra vystužené titánovými platňami. Ak by som si mal tipnúť, kto tu býval, asi by to bol prezident, alebo nejaká filmová celebrita. „Páni!“ zhíkla Abigail, keď vošla do bytu. Okamžite sa rozbehla do obývačky a hodila sa na pohovku, z ktorej sa vyvalili kúdoly prachu. Nahlas sa rozkašľala a zliezla z nej.
„Mal som to povedať skôr.“ pokrčil som plecami. „Moja chyba.“ Zamkol som a vošli sme do bytu. „Urobte si pohodlie, cíťte sa tu ako doma, bla bla...ja si musím niečo vybaviť.“ Prešiel som do kuchyne a otvoril som mikrovlnku. „Kde to je, kde to je...?“ mrmlal som nervózne, keď som sa v nej potme hrabal. Kuchyňa totiž nemala okná a podvečer a v noci sa tu dalo svietiť len ohňom. Nakoniec som našiel, čo som hľadal – malú bielu krabičku, ktorá bola zastrčená pod plastovým krytom. Vzal som ju do ruky a otvoril ju. Jej obsah by mi vydržal minimálne na pol roka. Strčil som si ju do vrecka a vrátil som sa k ostatným. „Chvíľu tu vydržte, skočím po drevo, nech máme čím svietiť.“ zahlásil som a vyšiel som z bytu.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár