Zvážili sme, že trocha prezrieme terén, takže sme sa vybrali na strechu. Príroda nám celú dobu ukazovala, čo všetko dokáže. Zistili sme, že celá zadná stena bytovky bola odtrhnutá, a zvonku do schodiskovej šachty vrastali rôzne šľahúne, ktoré prerastali cez schody a vrastali do štruktúry betónu, takže na niektorých miestach sme prechádzali cez konáre, nie cez schody. „A vieš to naisto?“ opýtala sa už asi tisíci krát Lia. „Bolo to na tom videu, viac ti povedať neviem.“ pokrčil som plecami. „Ale Hitler predsa nevyhral vojnu!“
„Ja si myslím, že teraz je to dosť jedno. Ide skôr o ten vírus.“
Lia prikývla a niečo zahundrala. Odrazu sme sa dostali na poschodie, kde boli otvorené dvere. Pozrel som na Liu. Tá kývla hlavou smerom do bytu. Zodvihol som zo zeme kus betónu, ktorý sa odlomil zo schodov, a hodil som ho do izby, kde sa rozbil o stenu. Namieril som pred seba revolver a pomaly som vošiel do bytu. Namieril som doľava, potom doprava, strčil som hlaveň do všetkých rohov a kútov. Nikde nikto. Zahvízdal som a chvíľu som ticho stál. Potom som sa otočil a zamával som na Liu, ktorá ešte stála pred dverami.
„Prezri kuchyňu a spálňu, ja vezmem zvyšok.“ zavelil som, zastrčil som revolver do puzdra a prešiel som do obývačky. Byt nemal dvere, všade bola iba deravé steny. Mne sa to celkom páčilo, vytváralo to dojem väčšieho životného priestoru.
V obývačke bolo ku podivu všetko na svojom mieste. Prehľadal som skrinku, ktorá bola za pohovkou. Na spodnej poličke bol starodávny čajový set, skladajúci sa zo štyroch šálok s tanierikmi a kanvice. Chytil som jednu porcelánovú šálku do ruky a pomaly som si ju prezrel. Boli na nej vyobrazené konáriky viniča, medzi ktorými sa sem-tam objavil strapec hrozna. Pousmial som sa. Bolo fajn po dlhšej dobre znova vidieť niečo ľudské, niečo...nepoškodené. Položil som šálku späť na jej tanierik a prezrel som ostatné police. V strednej bolo pár starých obalov od mobilov, v niektorých ešte aj mobil bol. Ale načo by mi bol mobil? No a na tretej poličke boli pasy. Konkrétne tri. Vzal som ich a jeden po druhom som ich prešiel. Alexander Wilson, Claudia Wilsonová, a...Ben Wilson. Vek 28, 27, a tri roky. Keď som prečítal vek posledného člena rodiny, ktorá bývala v tomto dome, nechcelo sa mi pokračovať v prehľadávaní domu. Jediné, čo ma k tomu donútilo, bola myšlienka, že títo nebohí Wilsonovci mi práve pomáhajú prežiť. V obývačke už nič nebolo, tak som sa vrhol na detskú izbu. Pri pohľade do izbičky mi v hrdle navrela hrča. Na zemi sa váľali hračky, plyšové zvieratká, autíčka, vláčiky. V rohu bola maličká postieľka s pruhovanou perinou. Živo som si predstavil, ako pod ňou leží malý Ben, zatiaľ čo jeho mama mu dáva bozk na dobrú noc a potom zhasína svetlo. Ktoré už bolo tak či tak vypálené. Na malom stolčeku bola miska, v ktorej boli zhnité kúsky...asi jablka, alebo čoho. Celá tá izba bola taká...zvláštne čistá. Nedotknutá, stále detská. A teraz v jej dverách stál vysoký muž – vlastne chalan, ale tak po poslednom týždni už si nie som istý – s nožmi okolo opasku, revolverom vo vrecku, mačetami na chrbte, a so zmesou krvi a potu na tvári.
Vyšiel som z izby, ani som ju neprehľadal. Na tvári sa mi usadil smutný výraz.
S Liou sme sa znova stretli pri dverách. „Máš niečo?“ pozrel som na ňu. „Vákuovo balené sušené ovocie.“ podala mi balíček. „Spotrebný dátum siedmeho novembra 2015. Snáď to ešte bude jedlé. Eh...stalo sa niečo?“ pozrela na mňa Lia, keď si všimla môj výraz. „Nie, nie, som v pohode.“ preglgol som a schoval som ovocie do batohu. „Poďme ďalej.“ Dvere na strechu boli vyrazené. Keď sme vyšli von, do očí nám udreli jasné lúče ranného slnka, osvetľujúceho aj kríky, ktoré rástli na streche. V noci pršalo, takže svetlo sa teraz od všetkého odrážalo. Akoby sme boli v sklenom meste. Pod nami bolo celé mesto, mali sme ho ako na dlani. Obrovské, neobývané, a kompletne prerastené zeleňou. Boli sme v štvrti, kde bolo dosť výškových domov, takže som teraz fascinovane hľadel na vysoké bytovky s rozbitými sklami, z ktorých trčali stromy. Kameň a tehly boli zvetrané, niektorým domom chýbali celé časti! Všimol som si, že na mnohých stenách boli diery po guľkách, či tmavé fľaky po výbuchoch. Na cestách, hlboko pod nami, boli malé krátery, ktoré vznikali po dopade bomby či výbuchu granátu. „Pozri.“ ukázala Lia pod nás. Bytovka, ktorá susedila s tou našou, bola poškodená v základoch, takže spadla do stredu domu, na ktorom sme stáli. „Hm.“ prikývol som. „Mali by sme ísť. Nechcem nechať Roostera čakať.“ „Jasné.“ prikývla Lia a vrátili sme sa dovnútra. Zišli sme až na prízemie, potom sme z bytovky vyšli. Ocitli sme sa na širokej ulici, v strede ktorej stál školský autobus. Za niektorými oknami som ešte videl kostry. Otočil som sa a rýchlym krokom som is to namieril späť k diaľnici. Lia ma nasledovala, no bola oveľa zvedavejšia ako ja. Fascinovane si obzerala zničený svet, hlavu mala vyvrátenú k nebu.
„Pohni si, nemáme na to celý deň.“ pohnal som ju.
„Veď dobre, dobre, už idem!“ odsekla Lia.
Na diaľnicu sme sa dostali pred obedom. Prešli sme asi míľu, potom nás zastavila zátarasa, vytvorená z áut. „Cestou sem to tu nebolo.“ podotkla Lia.
„To preto že sme z diaľnice zišli skôr, aby sme išli cez ten obchodný dom.“ vysvetlil som netrpezlivo. Diaľnica bola totiž na vyvýšenom moste, takže jediná cesta späť bola dlhá okľuka späť ku knižnici a cez nákupné centrum. A úprimne, tam sa mi ísť nechcelo.
„Mohli by sme to preliezť.“ navrhla Lia. „Pochybujem.“ pokrútil som hlavou. „Je to príliš vratké.“ „Tak čo takto prejsť tadiaľ?“ ukázala Lia na auto na spodku celej blokády, ktoré nemalo dvere a bolo v relatívne dobrom stave. Obzrel som si ho zblízka. Bol to starý model Mercedesu, niekedy z konca dvadsiateho storočia. Bol prevrátený na strechu, takže vytváral provizórny tunel, vedúci cez haldu áut. „To by šlo.“ pokýval som hlavou. „Chceš to skúsiť prvá?“ „Samozrejme. Tebe by to totiž trvalo celú večnosť.“ podpichla ma a skrčila sa k autu. Vsunula do medzery ruky a hlavu, potom ramená. Vtedy sa zastavila. „Nate, aká je možnosť, že to na mňa spadne?“ Chvíľu mi trvalo, o čo tam išlo, no keď mi to došlo, rozosmial som sa na plné pľúca. „Ty sa nebodaj bojíš?!“ smial som sa. „Drsná, nekompromisná Lia sa bojí malých priestorov?! Fakt máš klaustrofóbiu?! No tak toto je dobré!“ „Drž hubu!“ okríkla ma spod auta nervózne Lia. „Ty sa zase bojíš výšok.“ „To je pravda.“ pokrčil som plecami. „A šanca, že sa to zosype, a z teba zostane len placka pod starým medveďom, je pomerne vysoká, ak sa budeš hýbať prirýchlo.“ zachichotal som sa. „Nate, to nie je sranda.“ hrýzla si Lia peru a pomaly sa posúvala dopredu. Počul som, že sťažka dýcha a celá sa trasie. „To auto...je stále rovnaké? Odtiaľto sa totiž zdá, že sa preliačuje.“ „Je v poriadku.“ povedal som pokojne, keď som si uvedomil, že Lia je na tom naozaj zle. „Len zhlboka dýchaj a rob pomalé pohyby. Nič sa ti nestane, bude to dobré.“
„Sľubuješ?“ ozval sa zdola tichý hlások.
„Ja nikdy nič nesľubujem.“ pokrútil som hlavou. „Ale pochybujem, že sa ti niečo stane.“
„Dobre, dobre....dobre, už som skoro tam....“
„Už len kúsok.“ upokojoval som ju. „Bude to v poriadku.“ Vtom sa celá barikáda otriasla, autá zarachotili, niektorým sa poodlamovali starodávne bočné zrkadlá. Lia zajačala a cez medzeru medzi motormi áut som videl, že sa pritisla k zemi a bez pohybu si tam držala hlavu. K tomu všetkému rachotu sa zrazu pridal známy zvuk, z ktorého mi naskakovali zimomriavky. Hrdelné chrčanie, ktoré sa lenivo tiahlo vzduchom smerom z vrchu blokády. Pozrel som hore a stuhol som.
Na hromade áut stála tá vec, ktorú sme stretli v nákupnom centre. Teda, nie tá istá. Tento jedinec sa podobal na ženu. Na hlave, obtiahnutej kožou s mramorovým vzorom, mala pár mastných chumáčov vlasov, zlepených krvou a hnisom, ktorý jej pokrýval značnú časť hlavy. Na rozdiel od toho v centre, tento “človek“ mal všetky končatiny, telo tej beštie nebolo zjavne poškodené. „Čo...čo to bolo?“ pípla Lia, ani sa nepohla. Stále som upieral zrak na monštrum, ruka mi vyskočila k mačete. Potom som to lepšie premyslel a vytiahol som rovno obe.
„Lia, keď ti poviem, musíš sa čo najrýchlejšie dostať na druhú stranu. Bezpodmienečne.“ povedal som a prešiel som mačetou po dverách jedného auta. Potom som pozrel na infikovaného. „No, poď, nebudem tu čakať!“ Žena (budem to volať žena, ak vám to nevadí) mávla rukou, pazúry len tak zasvišťali vzduchom. Potom zoskočila dolu a tvrdo dopadla na cestu. Pozrela na mňa a posunula hlavu na stranu, akoby si ma prezerala. Ja som vytiahol revolver. Posledný náboj. Chcel som si ho nechať na lepšie časy, ale mal som pocit, že ak by som ho teraz neminul, žiadne lepšie časy by už neboli. „Teraz!“ skríkol som na Liu, ktorá sa v tom momente začala plaziť. Tvor pozrel jej smerom a vybral sa za ňou, videl v nej ľahkú obeť. Vtedy som namieril a strelil som oblude zozadu do hlavy. Žena zmeravela, chvíľu tam tak stála, s hlbokou dierou v temene. Potom sa otočila. Usmievala sa. Teda, ak sa to dalo nazvať úsmevom. Rozďavená papuľa odkrývala ostré zuby, z ktorých kvapkali žlté sliny. Na nose, medzi očami, mala dieru. Tiekla z nej hustá čierna krv, no so ženou akoby to ani nehlo. Potom zodvihla ruku a namierila ju na mňa. Preglgol som. „Čo keby sme sa o tom porozprávali?“ začal som, no žena zvreskla a zahnala sa po mne. „Dobre, tak nie!“ skrčil som sa a vykryl som jej úder lakťom. Vtedy ku mne priletela hnilá noha a zasiahla ma do brucha. Zvalil som sa na chrbát a inštinktívne som sa odkotúľal do strany. Jedna mačeta ma pritom škrabla na líci. Postavil som sa a všimol som si, že žene sa zaborila paprča do diery v betóne. Poobzeral som sa, až kým som na zemi nenašiel dlhú železnú tyč, na ktorej kedysi bola značka. Horko-ťažko som ju zodvihol, spravil som zo dva kroky dozadu, a keď si žena uvoľnila ruku, rozbehol som sa na ňu. Tyč ma svojou váhou tiahla sama, potom narazila na mŕtve mäso. S chrapčaním a mľaskaním ním prešla, až kým žene nevyrazila z chrbta. Ustúpil som a fascinovane som sledoval, ako sa obluda rozohnala a jedným plynulým pohybom tyč presekla. Časť, ktorú mala v tele, potom len neškodne spadla na zem.
„Doriti, doriti, doriti!“ skríkol som a spravil som poslednú vec, ktorá mi napadla. Rozbehol som sa na ženu, mačety som držal vysoko na hlavou, chystal som sa ju rozsekať. No protivníčka zareagovala rýchlo, presne, a smrtiaco. Ruka jej vystrelila dopredu, schmatla ma za krk, a vytiahla ma vysoko do vzduchu. Nemohol som dýchať, a pohľad do mŕtvych očí mi túto situáciu nijako nespríjemňoval.
„Naser si, ty suka!“ zavrčal som a začal som ženu bodať oboma mačetami do hrude. Spravil som do nej dobrých štrnásť zárezov, ani jeden ňou nepohol. Pľúca ma pálili, pred očami sa mi zahmlievalo. Pozrel som na Liu, ktorá celý zápas šokovane sledovala spoza barikády. V očiach som jej videl paniku. Nevedela, čo mala robiť, ak by som tu zomrel. Neprežila by. Aj keby ušla, táto ozruta by ju rýchlo vystopovala a zabila, rovnako ako mňa. Kedysi, keď sa povedalo, ako sa vidíme v budúcnosti, som si predstavil úspešného riaditeľa firmy, s drahým autom a luxusným domom niekde pri pobreží. Keby sa ma to niekto spýtal teraz, povedal by som, že vidím chodiacu mŕtvolu v zničenom meste.
Vzdal som to. Mačety som pustil na zem, ruky som nechal visieť pri tele. Čierna hmla mi zahalila výhľad, jediné, čo som videl, bola deformovaná tvár mojej vrahyne. Potom mi k ušiam doľahol vzdialený škrekot. Možno sa mi to len zdalo. Možno nie. Fakt som si v tej chvíli nebol istý ničím. No súdiac podľa Liinho výrazu, ktorej nezreteľná tvár zbledla oveľa viac, som súdil, že sa mi to nezdalo. Začul som iný zvuk. Dupot. A bol stále hlasnejší.
Vtom sa mi zovretie okolo krku uvoľnilo. Výhľad sa trocha vyjasnil, akurát tak, aby som videl jedného fakt veľkého netopiera, ktorý zboku narazil do ľudskej škrupiny. Obaja narazili do blokády áut v spleti pazúrov a tesákov, metali okolo seba kusy mäsa a železa.
Poležal som si tam ešte chvíľu, sledoval som zápas monštier, až kým mi do ušných bubienkov nenarazil Liin hlas, ktorý ma volal. Postavil som sa na kolená, vzal som zo zeme mačety, zastrčil som ich do puzdier, a začal som sa plaziť k blokáde. Keď som sa dostal pod mercedes, netopier hodil ženu do blokády, takže sa celá otriasla. Chvíľu som sa nehýbal, potom som zvýšil rýchlosť a vyliezol som na druhej strane. Rýchlo som sa postavil, no pred očami sa mi znova zahmlilo, takže som pred seba naprázdno mávol rukou, aby som sa o niečo prel. Mal som šťastie, bola tam Lia. „Hop, prepáč.“ zasmial som sa, keď som Liu slabo udrel do ramena, no z hrdla sa mi vydral len tichý škrekot. „Poďme odtiaľto.“ zamrmlala Lia a nechala ma, aby som sa o ňu oprel. Pomaly sme vykročili preč. Keď sme boli na mieste, kde sa schádzalo z diaľnice, začul som víťazné ryčanie potomka ľudí. Bolo mi jasné, že netopiera zabil. „Rýchlo.“ zachrčal som a pridal som do kroku. Keď sme došli k Roosterovmu domu, obzrel som sa. Ďaleko od nás, na začiatku diaľnice, som videl malú postavičku, ktorá sa k nám tackavými krokmi približovala. Zodvihol som ruku, že zaklopem, no pri rýchlejšom pohybe mi telo vypovedalo službu a celý som tresol o dvere.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár