V tme, ktorá mi prúdila pred očami, sa zablyslo. Potom znova. Zorné pole, zahalené tmavým plátnom, preťalo zopár jasných bleskov, potom boli moje oči znova schopné vidieť. Naskočila mi husia koža. Stál som na začiatku štvorcovej chodby, približne dva a pol krát dva a pol metra. Podlaha bola z hladkého kameňa, na ktorom sa odrážali biele tyčové svetlá, hompáľajúce sa pri strope. Väčšina z nich nefungovala, no tie, ktoré svietili, chabo žiarili na kúsok zeme pod nimi. Steny boli z chladne ocele, bez dverí či okien. Neskutočné klišé, ak mám pravdu povedať, no aj tak to bolo desivé. Chcel som sa otočiť a pozrieť sa, či za mnou nie sú nejaké dvere, no moje telo sa ani nepohlo. Neovládal som ho. Bol som len divák. Odrazu som sa pohol. Teda, pohlo sa mi telo. Oči stále mierili do chodby predo mnou. Zrazu som si uvedomil, že sa na svet dívam cez priezor. Sklo malo mnoho škrabancov, na stranách bolo sfarbené dožlta. To je plynová maska! došlo mi. Ale čo na mne robila plynová maska? Mozog sa zrazu rozhodol sklopiť oči k podlahe, na ktorej bol matný tmavý fľak. Kým sa telo krčilo, zachytil som upiľovanú dvojhlavňovú brokovnicu, ktorú som mal pripnutú k opasku. Revolver som cítil v ruke. Keď som videl spodnú časť svojho tela, všimol som si, že som bol inak oblečený. Mal som vojenský maskovací overal, ktorý bol pevne zastrčený do mohutných čižiem s olovenou špičkou. Odrazu som si nebol istý, či sa dívam vlastnými očami.
Keď som prešiel prstami po škvrne, v duchu som zhíkol. Na rukách som mal pevné kožené rukavice so železnými plátmi na prstoch a druhej strane dlane. Prsty, na ktorých sa usadilo trochu zaschnutej tekutiny, som si priblížil k tvári. Cítil som, že druhá ruka zastrčila revolver vedľa brokovnice a stiahla mi z tváre masku. Do nosa mi udrel prenikavý smrad krvi. Otrel som si prsty do nohavíc a nasadil som si masku. Znova som sa postavil a pevnými, sebaistými krokmi som vykročil vpred. Potom sa stalo niečo zvláštne. Môj pohľad sa zastavil, no telo nie.
Díval som sa na seba zozadu, konkrétne zo stropného panelu za jedným nefunkčným svetlom. Podivil som sa nad tým, ako veľmi som sa zmenil. Ak som to teda bol ja. Telo v uniforme bolo mohutné, dobre stavané. Okolo opasku boli stále rovnaké nože, čo ma utvrdilo v tom, že by som to mohol byť ja. Batoh s mačetami bol stále na chrbte, cez hlavu bola natiahnutá maskáčová kapucňa. Kráčal som pomaly, ale veľmi isto.
Potom sa môj pohľad zastrčil do stropu! Mal som výhľad na sieť káblov a generátorov, ktoré boli schované za stropnými panelmi. Zrak sa mi mierne rozmazal, potom sa všetko sfarbilo do fialova. Rozhodne som sa díval niekoho očami...ale skôr očami niečoho. Majiteľ očí, cez ktoré som sa pozeral, sa rýchlo rozbehol pomedzi spleť káblikov, mihali sa okolo neho diódy a elektrónky spínačov. Nevidel som si na ruky. Odrazu sa môj hostiteľ zastavil. Začul som zavŕzganie a panel podo mnou sa otvoril. V diere dole bola len tma, svetlá tam nefungovali. Zoskočil som dolu a dopadol som na kamennú podlahu. Stále som sa držal pri zemi, akoby som sa plazil. Párkrát som zablikal očami, aby sa mi fialový výhľad na veci okolo zaostril. Vyskytoval som sa v jedálni. Dlhé stoly boli zahalené v šere, pri nich boli lavice, všetky priklincované k zemi. Na konci som videl dve malé okienka, kde sa rozdávalo jedlo. Kedysi. Tvor, cez ktorého oči som videl, sa vydal popod stoly, na druhú stranu jedálne, kde bola otvorená ventilačná šachta. Vbehol do nej a chvíľu sa ňou plazil, až kým v diaľke nezbadal – teda, som nezbadal – svetlo. Namieril si to k nemu, no zastal tesne pred osvetlenou časťou šachty. Začul som kroky. Pevné kroky. Moje kroky. Tušil som, čo sa malo diať, a vôbec sa mi nepáčilo, z ktorého pohľadu som to mal vidieť. V tej chvíli sa v otvore na konci šachty objavili moje nohy. Teda, nohy môjho tela, v ktorom som momentálne nebol. Môj pohľad sa prudko rozbehol k nohám, počul som škrekot a piskot. Doslova som vyletel von zo šachty, letel som vzduchom, mieril som si to presne na moju vlastnú hlavu! Potom sa stalo niečo neskutočné.
Ruka môjho tela ohromne rýchlo vystrelila a chytila hostiteľa môjho pohľadu za krk. Ten škrečal a chrčal, no Nate – vlastne ja – ho nie a nie pustiť. Díval som sa do vlastných očí. Neboli také, aké som si ich pamätal z časov, kedy som ich videl v zrkadle, u mňa v kúpeľni. Tieto boli tvrdé, chladné, a kruté. Desili ma vlastné oči!
Potom si ma Nate pritiahol bližšie k tvári. Videl som, ako sa krvilačne škerí. Čo sa to s ním – vlastne so mnou – stalo? Zmenil som sa. A veľmi. Nate mykol rukou a môj pohľad potemnel.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár