--------------------------------------------------------------------------------------------------
2. S kým dnes strávim deň?
Keď autobus prudko zabrzdil na semaforoch, myklo ma dopredu a buchlo mi hlavu a operadlo sedadla predo mnou. „Pardon, pardon...“ zamrmlal som smerom k staršiemu páriku, ktorý sa na mňa zamračil. Bol som neskutočne unavený. Autobus sa znova rozbehol a ja som sa pritisol k svojmu operadlu. Výhľad na displej, ktorý označoval ďalšiu zastávku, sa mi pomaly zatemňoval, ako som zatváral oči. Cítil som sa ako na okraji útesu – podo mnou sa rozprestieralo more spánku, ktoré už len čakalo, kedy sa doňho ponorím. Chystal som sa skočiť, oprel som si hlavu o okno, keď vtom mi začalo vibrovať stehno. Bolo to príjemné. Ako keby mi niekto prechádzal vidličkou po pokožke. Spokojne som zazíval. Trvalo mi ešte asi pol minúty, kým som si uvedomil, že mi zvoní mobil. Keď sa mi táto informácia dostala do mozgovne, prudko som sa vystrel a vytiahol som mobil z vačku. Na obrazovke svietilo meno Marc. Stlačil som zelený gombík a priložil som si mobil k uchu.
„Hm?“ ozval som sa. „Nate....Nate, si tam?!“ ozval sa z druhej strany čulý, veselý hlas. „Hej....som tu, som tu...“ zahundral som a prešiel som si rukou po krku. „Čo by si potreboval?“
„Teda, ty máš hlas...“ odignoroval moju otázku Marc. „Zase si sa nevyspal, čo?“
„Ty vieš všetko...“
„No, ale k veci. Povedz Cornovi, že dnes na tú akciu neprídem, nie je mi dobre.“
„Neznieš tak.“ podotkol som.
„Proste sa mi nechce.“ rozosmial sa Marc. „Len mu to nehovor, Nate.“ „Jasné, jasné....takže si chorý. Čo to bude? Lepra? Rakovina zadku? Mykóza?“ „Prestaň s tým!“ zahriakol ma so smiechom Marc. „Povedz, že ma bolí hlava.“ „Odkážem.“ prikývol som. „Ešte niečo?“ „Nie, to je všetko. Bežkaj spinkať, keď sa ti chce.“ Marc položil, ešte stále sa smejúc.
Zastrčil som mobil späť do vrecka a chystal som sa znova sa uvelebiť k spánku, no vtom som si uvedomil, že autobusa zastal na mojej zastávke. Vzal som batoh a vyšiel som von. Keď autobus odchádzal, vyfúkol na mňa kúdol smradu.
„Hej, vďaka...“ zamračil som sa a vybral som sa k prechodu. Počkal som na zelenú, potom som prešiel cez križovatku a namieril som si to za obchodné centrum. Tam sa mal odohrávať môj dnešný deň – športové hry pre mladistvých. Všetci ostatní šli zo školy, no keďže ja som býval bližšie pri hale, než pri škole, dovolili mi, aby som tam šiel rovno z domu.
Za obchodným centrom bola dlhá ulica, na konci ktorej bol vchod do haly. Vyšiel som hore po schodíkoch a otvoril som veľké, železné dvere. Nikto tam nebol, hala bola prázdna a neosvetlená. Pozrel som na hodinky – bolo pol deviatej, už tu malo byť more ľudí. Podišiel som k upratovačke, ktorá bola jedinou osobou vo veľkej miestnosti. „Prosím vás...kde sú všetci?“
„Akože všetci?“ pozrela na mňa prekvapene.
„No, mala sa tu konať taká jedna akcia...“ „Jáj, jasné, už viem. Zrušilo sa to, školy dostali oznámenia.“ objasnila situáciu. „Hm...vďaka.“ prikývol som a vybral som mobil. Našiel som číslo, pri ktorom bolo meno Dave, a zavolal som naňho. „Mestská márnica, ako vám môžeme pomôcť?“ ozval sa z druhej strany chlapčenský hlas. „Dave, kde dopekla všetci ste?!“ zrúkol som do telefónu, až sa upratovačka mykla.
„Upokoj sa, Nate. Zrušili to, Corn nám to včera hovoril.“ „Fakt?“
„Hej. Lenže pokiaľ si dobre pamätám, ty si bol príliš zaneprázdnený prekonávaním rekordov v Angry Birds.“ z jeho hlasu som vytušil, že sa uškŕňa od ucha k uchu.
„Doriti!“ zahrešil som. „Takže je normálne vyučovanie?“ „Jasné.“
„Povedz učiteľom, že prídem neskôr.“ „Moment, ty si tam?“ spýtal sa prekvapene Dave. „Hej.“ zabručal som. Kamarát sa rozosmial tak hlasno, že som si musel telefón odtiahnuť od ucha. „Tak toto je dobré. Fakt dobré. Neboj sa, všetko vysvetlím. Čakáme ťa.“ Položil som. Fakt bomba, pomyslel som si. Chystal som sa rozlúčiť s upratovačkou, keď vtom sa otvorili dvere do haly. Dovnútra vošlo dievča, približne v mojom veku. Cez plece mala prehodenú športovú tašku, druhé plece jej zakrýval vodopád vlasov. Pri uchu si držala telefón a podráždene doňho mrmlala.
„Fajn, a nabudúce by ste mi to mohli odkázať, aj keď budem chorá.“ s týmito slovami ukončila hovor. Pozrela na mňa a zastavila sa. „Ďalší tupec, čo na to zabudol?“
Zodvihol som ruky v obrannom geste. „Ty si sem tiež asi neprišla objednať pizzu, hm?“ „Čo ak áno?“
„Tak ťa musím uistiť, že tu sa to nedá.“ uškrnul som sa. „Tak dobre!“ zvolala. „Ľudia zabúdajú, stáva sa!“ „Okej, veď je nič nehovorím.“ pokrčil som plecami. „Ideš naspäť do školy?“ „Šibe ti? Teraz? Nie, nie, takto skoro nie. Najprv raňajky.“ „Však mi niečo kúpiš?“
„No tak...toto....toto je neskutočné!“ chytila sa za hlavu. „Čo si to dovoľuješ? Kto vlastne si?!“ „Nate.“ podal som jej ruku.
Chvíľu váhala, no potom ňu potriasla. „Lia.“ „Lia?“ nadvihol som obočie.
„Liana. Lenže to znie strašne zvláštne. A mimochodom, Nate tiež nie je originál, hm?“
„To teda je!“ bránil som sa.
„Jasné, verím ti.“ mávla rukou.
„To som rád. No, teraz tie raňajky.“
„Tu na rohu je nejaký obchod...ideš?“ „Samozrejme.“ pousmial som sa.
Vyšli sme von a zamierili sme späť k obchodnému centru. Len sme tak šli a rozprávali sa, keď vtom spoza auta vyšla partia skinheadov. Postavili sa pred nás.
„Ale čo, aký pekný párik.“ založil si ruky na hrudi ten v strede. Lia na mňa pozrela. „To teda nie!“ skríkla podráždene. „Tento tu?! V živote nie!“ Ja som radšej zostal ticho a sledoval som ostatných. Bolo ich tam päť, všetci o dve hlavy vyšší odo mňa. Vyzerali ako chodiace traktory. Kožené bundy mali obtiahnuté okolo svalnatých rúk, ktoré sa pohojdávali pri vreckách. Mohol som len tipovať, čo v nich mali.
Vtom mi zazvonil mobil. Ten v strede upriamil pozornosť na mňa. Stiahlo sa mi hrdlo, strčil som ruku do vrecka, a priložil som si zariadenie k hlave. „Teraz nemám čas, zavolajte neskôr.“ zložil som mobil bez toho, aby som zistil, kto volal. Skin sa pousmial. „Pekný mobil. Aj ja som taký chcel...myslíš, že by som si ho mohol požičať?“ Úkosom som pozrel na Liu. „Čo myslíš?“
„Asi nemáme na výber.“
Obaja sme sa zvrtli a rozbehli sme sa späť k hale. Za sebou som počul krik a nahnevané hlasy. Rátal som s tým, že nás dobehnú, akosi som však dúfal, že sa do haly dostaneme pred tým. Bolo to tak sto metrov. To nemohol byť taký problém. Už len päťdesiat....tridsať.... Vtom som sa potkol. Noha sa mi zachytila v diere, vyzula sa z topánky a ja som preletel dobré dva metre. Posledné, čo som videl, bol sivý betón predo mnou, potom už nič.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár