Vošli sme do chodby dlhej asi sedem metrov. Na konci boli veľké drevené dvere, schované za oceľovými mrežami. Zhrdzavenými, pochopiteľne. Po stranách boli dvoje dvere, vedúce do šatní. Mali len malé okná pri strope, no aj tie boli...zatlčené doskami. Vtedy som si niečo uvedomil. „Lia?“ ozval som sa z jednej šatne. Z chodby ku mne doľahlo mrmlanie.
„Poď sa sem pozrieť!“ Dievča vošlo do šatne. „Čo je zase?“ „Pozri.“ ukázal som na drevené dosky, pritlčené k stene tak, aby zakrývali okná. „Čo je na tom?“ „No...nechcem ťa strašiť, ale...tie dosky tam len tak nenarástli.“ zachichotal som sa.
Lia zbledla. „Chceš povedať, že...že tu niekto...že sa tu niekto zabarikádoval?“ „Pravdepodobne.“
„Ale pred čím?“
„To netuším.“ podišiel som k otvorenej skrinke a začal som sa v nej hrabať. Nejaké tričko – keď som sa ho dotkol, rozpadlo sa na prach. Starý deodorant, vešiak...nič užitočné.
„Som hladná.“ sťažovala sa Lia. „Je tu smrad, tmavo a zima. Nevieme kde sme, nevieme čo tu robíme, ani ako sme sa sem dostali. Stmieva sa, my nevieme, kde zostaneme, mysleli sme, že sme tu sami, a ty mi teraz povieš, že niekto sa pred niečím skrýval presne v tejto miestnosti?!“ „Hej, presne to hovorím.“ prikývol som bez toho, aby som na ňu pozrel. „Už si veľká. Niečo snáď vydržíš, nie?“ „To hej, ale...bože, Nate, toto ma desí!“
„A čo myslíš, že mňa nie?“ odstúpil som od skrinky a podišiel som k inej. Bola zamknutá, no čo ma prekvapilo bolo to, že zámok na nej bol v pomerne dobrom stave. Poobzeral som sa po miestnosti, až kým mi zrak nepadol na hasiaci prístroj, ktorý visel zo steny pri dverách. Prešiel som k nemu a vytiahol som ho zo stojanu. „Plus, trocha akcie ti nezaškodí.“ uškrnul som sa a vrazil som hasiacim prístrojom do zámku. Ten sa ani nepohol.
„Nie si žiaden Rambo, to je jasné.“ zasmiala sa Lia. „Hej, lebo ty si kulturistka...“ zavrčal som a udrel som do zámku znova. Tento krát sa uvoľnil a tupo dopadol do vrstvy prachu, ktorá pokrývala podlahu. Odklopil som železné dvierka. Vnútri bola jedna vertikálna tyč, cez ktorú bol prevesený opasok. K opasku bolo pripevnené puzdro, v ktorom bol asi pätnásťcentimetrový nôž. So spokojným úsmevom som ho vzal a pripol som si ho k opasku.
„No?“ mávla rukou Lia. „A ja zbraň nedostanem? Som žena, zaslúžim si vyššiu ochranu.“
„Ach prepáč, úplne som na teba zabudol.“ chytil som sa za hlavu, no potom som úplne pokojne prešiel k prvej skrinke, vytiahol som z nej vešiak, a hodil som ho Lii. „Tu máš.“
Lia vešiak zodvihla zo zeme. „To ako vážne?! Vieš čo, strč sa!“ s týmito slovami vypochodovala von z miestnosti. Ešte som začul dupot jej nôh na chodbe, potom ho stlmila tráva. Neodíde ďaleko, uškrnul som sa v duchu, nie je v situácií, ktorá jej to dovoľuje.
Ešte chvíľu som sa hrabal v skrinkách. Našiel som prázdnu fľašu, krabičku so zápalkami, z ktorých ako-tak použiteľné boli asi tri, potom som našiel dve sviečky – netuším, čo robili v športovej šatni –, a malý prsteň. Všetky tieto veci som si strčil do batohu.
Keď som vyšiel von, bola už tma. Chvíľu som sa obzeral, no potom som Liu zbadal sedieť v tráve, chrbtom opretú o betónový múr. Podišiel som k nej a čupol som si pred ňu.
„Zabudla si tam tašku.“ položil som ju pred ňu. „Nehovor na mňa.“ schladila ma tvrdým, no zároveň smutným pohľadom. „Ty za to môžeš.“
Chcel som na ňu vychrliť súvislý prúd nadávok a vysvetliviek o tom, že za nič nemôžem, a že sám neviem, o čo tu ide, no povedal som si, že to nebudem kaziť ešte viac.
„Asi hej...prepáč.“ zamrmlal som. Prekvapene na mňa pozrela. „To som nečakala.“
„A ja som to nemyslel vážne.“ uškrnul som sa. „No to je super, to ti poviem.“ pozrela na mňa, v kútiku svetlomodrých očí sa jej leskli slzy. „Čo...čo s nami bude?“ „O tom si povieme inokedy.“ vstal som. „Teraz sa to asi...nehodí.“
Lia chcela protestovať, no hlas sa jej zasekol v hrdle. Celá obelela, potom ozelenela, a potom sa jej pokožka naplnila sýtou červenou farbou. Mne doslova zmrzla krv v žilách, vybuchol mozog, a zdreveneli všetky končatiny.
Z druhého konca štadióna sa totiž ozval vresk. Ten najdesivejší, najtemnejší, najbolestivejší škrekot a krik, aký si dokážete predstaviť. Ten zvuk preťal tichý noc ako horúci nôž, prechádzajúci maslom. Znelo to, akoby niekoho nútili prechádzať nechtami po tabuli, zatiaľ čo mu na chrbát prikladali horúce uhlie a pod nechty zapichovali špendlíky. „Čo...čo...čo to bolo?!“ šepla vysokým hlasom Lia. Neodpovedal som – nevedel som.
„Nate, čo to bolo?!“ skríkla Lia a poťahala ma za ruku. Krik stíchol. Chvíľu sa nič nedialo. Akoby sa zastavil čas. Potom sa ozval zvuk, pri ktorom by nejeden človek v mojej situácií potreboval plienky. Šušťanie. Šušťanie trávy. A bolo čoraz hlasnejšie.
Mozog sa mi prekrvil, cit do nôh sa vrátil. Vytiahol som Liu na nohy. „Poďme, bež!“ skríkol som jej do tváre a ťahal som ju do chodby. „Moja taška!“ hlesla Lia a ukázala na tašku, ktorá zostala pri múre. „Ser na tašku, prosím ťa, už bež!“
Keď sme sa dostali do šatne, prudko som za sebou zavrel dvere. „Tú skrinku! Rýchlo!“
Lia pritlačila železnú skriňu ku dverám, ja som sa do nej zaprel chrbtom. Zostali sme tam takto stáť dobrých päť minút. Potom do dverí niečo silno udrelo. Myklo ma dopredu, tep sa mi zrýchlil. Tá vec škriabala na dvere a búšila do nich, až sa otriasala celá šatňa. Jeden dobre mierený úder do vrchnej časti dverí vytvoril veľkú dieru.
„Dones mi to!“ rýchlo som gestikuloval smerom k hasiacemu prístroju. „Poďme, poďme!“
Lia mi hodila prístroj a ja som ho vyhodil von cez dieru vo dverách. Ozvalo sa tupé buchnutie. Asi tridsať sekúnd znova ticho. Potom sa nocou rozlial dlhé, bolestivé zavytie. Ozvali sa kroky, ktoré pomaly utíchli. Znova šušťanie trávy. A potom nič. Pozrel som na Liu, do oka mi stiekla kvapka potu. „Toto je...totálne v riti.“ dychčal som.
Lia sa len pozrela na dvere, potom na mňa, prikývla, a omdlela. Alebo zaspala. Neviem to povedať naisto. Jediné čo viem je, že to isté sa za pár sekúnd stalo aj mne.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár