„Takže kam teraz?“ uzavrela debatu Lia. „Tu zostať nemôžeme.“ Rozhliadol som sa po okolí, až kým som si nevšimol zrúcaninu malého kostolíku, ktorý býval pri hlavnej ceste. Bol to len malý domček, z ktorého kedysi trčala vežička s krížom. Tá sa teraz povaľovala na zemi vedľa kostola, ktorého steny boli zarastené hustým, mäkkým machom. „Tamto poznám.“ ukázal som naň. „A ak si to ešte dobre pamätám...“ zamyslel som, chvíľu krúžil prstom vo vzduchu, no potom som ho namieril smerom ku kopcu. „...tak tam býval môj strýko. Bol hasič, doma by mal mať nejaké užitočné veci.“
„Ak tu na začiatku tohto niekto bol, určite už všetko zobral.“ „Pochybujem, strýko to mal v trezore. A ten mal v suteréne. Ktorý bol pod tajnými dverami. Pod kobercom. Na kľúč. A kód.“ „Bol to hasič, alebo agent CIA?“ nadvihla Lia obočie. „Sám neviem.“ priznal som. „Vždy bol taký...tajomný.“ „Ako ďaleko to je?“
Pokrčil som plecami. „Do večera by sme tam mali byť.“ „Tak poďme.“ prikývla Lia.
Vzal som si batoh a vybral som sa za ňou. Ona už totiž bola v strede cesty. Nechápal som, čo ju odrazu tak nakoplo. Začala sa správať veľmi zvláštne. Nie, nerobilo mi to problém, bolo mi to dosť jedno. Lia si to namierila presne medzi paneláky. Po stranách boli železné dvere, zväčša zavreté. Stále som za Liou zaostával tak tri kroky, na keď som si všimol, že jedny dvere boli dokorán otvorené, zrýchlil som a strhol som ju do strany. „Čo je?!“ skríkla na mňa. Ukázal som na dvere. Vytiahol som z puzdra nôž, namieril som ho pred seba. V nose som zacítil slabý hnilobný pach.
„Akoby si s tým vedel narábať.“ uškrnula sa Lia. Len som na ňu mávol rukou a spravil som dva kroky ku dverám. Siahol som do vačku po mobil a naslepo som našiel blesk. Zapol som ho, no svetielko som zakryl prstom. Nôž som zovrel pevnejšie, potom som prudko odistil svetlo a namieril ho do prázdneho otvoru. Nič tam nebolo. Teda, nič živé. Za dverami bola malá vstupná hala, na ktorej konci bolo schodisko. Biele svetlo z mobilu sa matne odrážalo na betónových schodoch a vrhalo mi stenách nejasné tiene. No vďaka svetlo, ktoré sa dnu dostávalo zvonka, sme obaja videli výjav absolútneho zúfalstva a beznádeje až prijasne.
Na schodoch ležala žena. Mŕtva žena. časti pokožky, ktoré jej ešte na tele zostali, mali sivastú farbu, príšerne zapáchala. Pod rukou mala žiletku, ktorá bola pokrytá vrstvou zaschnutej krvi. Tvár mala prepadnutú, akoby bola jej lebka len tak obtiahnutá kožou. Zopár chumáčov vlasov viselo z temena, na ktorom bola veľká rana, pravdepodobne zapríčinená pádom na schody. Krk mala podrezaný. Celkom určite samovražda. Pozrel som jej na ruku. Mala rozrezanú žilu. Zrak mi padol na stenu vedľa nej. Bol na nej veľký, krvavý nápis. „Cítia nás.“ prečítala nahlas Lia, hlas sa jej triasol.
Nič som nepovedal. V krku som mal navretú veľkú hrču. Možno by som bol pokojnejší, keby bola žena v jednom celku, no vydesilo ma, že nemala jednu ruku. A všetko nasvedčovalo tomu, že bola odhryznutá. Takže sa na nej niečo kŕmilo.
„Poďme preč.“ poťahala ma Lia. Zastavil som ju zodvihnutím ruky. Pomaly som pristúpil j žene.
„Ešte chytíš nejakú chorobu, Nate! Nechaj to tak!“ zvolala na mňa vydesene Lia. Sklonil som sa a zodvihol som zo zeme žiletku. Bola v celkom dobrom stave. Podal som ju Lii. Neochotne ju chytila za konček, potom ju zhnusene hodila do batohu.
„Chcela si zbraň.“ pokrčil som plecami. Pomaly prikývla. „Fajn, poďme.“ Vyšli sme von a rýchlym krokom sme si to namierili na malé námestie, za ktorým bol dom môjho strýka. Ani sme netušili, že presne v tej chvíli nás sledoval pár očí, pod ktorými bol zubatý otvor plný ľudského mäsa a krvi.
„To je ono.“ ukázal som na malý domček, ktorý sa bojazlivo krčil medzi dvoma masívnymi bytovkami. „Strýko si teda vedel vybrať.“ poznamenala Lia a podišla ku dverám. „Zamknuté.“
„Nehovor.“ uškrnul som sa. Siahol som na spodnú časť poštovej schránky, odkiaľ som vybral malý kľúčik. Tým som odomkol dvere do domu. Lia obdivne zahvízdala.
Vnútri bola úplná tma. Strýko mal zatiahnuté rolety, no na rozdiel od iných domov, v tomto bolo všetko na svojom mieste. Vošli sme do predizby, z ktorej viedla dlhá chodba do obývačky a kuchyne. Na chodbe boli dvere do spálne a kúpeľne. Prešli sme do obývačky, svietiac si mobilmi. Lia sa sklonila a odsunula veľký perzský koberec, ktorý si majestátne hovel v strede izby. „A čo ten kľúč?“
Prešiel som ku gauču a vytiahol som nôž. Nahmatal som miesto, kde bol gauč najtvrdší, a ta som látku rozpáral. Vytiahol som malú drevenú krabičku, v ktorej bol zvláštny kľúčik. Ten som zasunul do otvoru v strede podlahových dverí, a keď som počul spokojné cvaknutie, dvere som odklopil. „Už si tam dole niekedy bol?“ spýtala sa Lia, keď neochotne zliezala po rebríku. „Nikdy.“ pokrútil som hlavou.
Zostúpili sme až na dno tunela. Ocitli sme sa v tmavej miestnosti, obkolesenej železnými stenami. Po stranách boli pochrómované stoly, no kvôli sme som nevidel, čo bolo na nich.
„Aha, tu je nejaký vypínač.“ ozvala sa spoza mňa Lia, no než som ju stihol zastaviť, cvakla poistkou. Po strope podzemnej miestnosti sa rozbehli biele svetlá, ktoré jasne ožiarili celú miestnosť. Prekvapene som vydýchol. „Aha, takže toto je ten tvoj arzenál.“ skonštatovala otrávene Lia. „Nemohol som vedieť, že tu nič nebude.“ bránil som sa. Prešiel som k poslednému stolu. „Pozri, tu niečo je.“ Na stole ležalo niečo, čo vyzeralo ako požiarnická sekera, no bola oveľa menšia. Tak do jednej ruky. Lia vykukla spoza mňa a hneď ju chytila. „To si beriem. Ty máš ten nôž.“
„Nie je na teba príliš ťažká?“ zachechtal som sa. „Čo som ty?“ odbila ma chladne Lia a zamávala sekerou vo vzduchu. „Je úplne ľahká.“
„Ako chceš.“ pokrčil som plecami a vrátil som sa späť k rebríku. „Asi tu nič iné nie je..“
Lia ma nasledovala. Pred tým, než sme znova vyliezli hore, vypla svetlo. V obývačke som na stole našiel svietnik – bolo tam miesto na tri, no ja som vložil len jednu sviečku. Vytiahol som krabičku zápaliek a zapálil som knôt. Miestnosť ožiarilo mihotavé svetlo plamienka. „V kúpeľni som skúsila kohútik, no...moment, ty tu chceš zostať?“ pozrela na mňa prekvapene, keď zbadala, že sedím na gauči a po tvári mi behajú ohnivé tiene.
„Len jednu noc.“ prikývol som. „Aj tak by sme sa už ďalej nepohli, stmieva sa.“ Lia zadumane prikývla. „No, k tomu kohútiku. Skúsila som, či funguje, no vytieklo len trochu vody.“ zamávala pred tvárou fľašou. Bola naplnená do polovice.
„To je celkom dosť.“ potešil som sa. „Nesmrdí?“ „Ani nie.“
„Nie sú v nej nejaké čiastočky...niečoho?“ „Nič, je úplne čistá.“
„Už si z nej pila?“
„Len jeden glg.“ odvetila nevinne. Pozrel som na ňu. Vyzerala v poriadku. „Dobre. Mala by byť v poriadku. Ráno sa na ten kohútik ešte pozriem, možno odtiaľ dostaneme viac.“ ukázal som na koberec. „Sprav si pohodlie, ako doma.“ Lia na mňa vyvalila oči. „Chceš mi nebodaj povedať, že budem spať na zemi, zatiaľ čo ty si budeš váľať pupok na gauči?! To teda nie!“ „To teda hej.“ zasmial som sa. „Bezo mňa by si tu nebola.“ „To je pravda, bola by som s rodinou.“ Zamračil som sa. „Nemôžem za to, a ty to dobre vieš.“
Lia niečo zamrmlala. „Tak fajn. Vyspím sa na zemi. No len dnes – zajtra spím ja na tom pohodlnejšom.“ „Uvidíme.“ zaškeril som sa a vyzliekol som si sveter, ktorý som si potom prehodil cez nohy. Lia sa pozrela na sviečku. „Nezaspíš potme? Nechceš aj plyšáka?“ „Momentálne je to jediný zdroj svetla a tepla, ktorý máme, tak to nekaz.“ precedil som pomedzi zuby. „Ale keď chceš, môžeš ísť späť k nej dáme na schodoch, tej sa tam určite spí dobre.“ Lia sa striasla, ľahla si na koberec, a otočila sa ku mne chrbtom. Ešte si niečo hundrala popod nos, no ja som už nepočul. Pohltil ma spánok.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
ayaka
23. 1.januára 2014 08:45
super časť ^•^
Napíš svoj komentár