„Nate....Nate, spíš?“ ozval sa nado mnou tichý hlások. Pootvoril som jedno oko. Sedela nado mnou Lia, tvár jej zboku osvetľoval plameň sviečky. V jasných očiach sa jej zračil strach a panika. „No, teraz už nie.“ vzdychol som a oprel som sa o lakte. „O čo ide?“ „Niečo...niečo som počula. Z pod toho koberca.“ „Len sa ti to snívalo.“ zazíval som. „Nič tu nie je.“ „Nie, tu nie.“ pokrútila hlavou Lia a ukázala na koberec. „Pod nami...“ „To je hlúposť, Lia, veď sme tam boli, nič tam nie...“ no vtedy som to začul. Tiché klopkanie, ozývajúce sa spod koberca. A škrabkanie. Akoby niečo jemne prechádzal nechtami po spodnej strane podlahových dverí. Tichý zvuk, no stačil na to, aby si mi zrýchlil tep a teplota krvi klesla na bod mrazu. Chrbát mi schladila vlna ľadového potu. To isté som videl na Lii. Celá sa triasla, kolená sa jej podlamovali. V hlave sa mi zjavilo niekoľko scén. Žena na schodoch – jej odhryznutá ruka – roztrhané telo v tráve – nápis na stene. A to presne v takomto poradí. Začal som premýšľať, ako skončíme. Rozsekaní na franforce, či ticho zabití, čakajúci na hladné tvory lesného mesta? „Rob niečo.“ ticho prosila Lia. „Možno to tak nevyzerá, ale nechce sa mi zomrieť!“
Horúčkovito som hľadal v pamäti. Prechádzal som strýkov dom krížom-krážom, premýšľal som, kde by sme sa mohli ukryť. Jediné, čo mi napadlo, bola rúra na pečenie a umývačka riadu. „Tadiaľto!“ potiahol som Liu do kuchyne. Nahmatal som rúčku na rúre a otvoril som ju. Rýchlo som odtiaľ vytiahol plech na pečenie. Búšenie stále silnelo, teraz sa k nemu pridalo aj vysoké kvílenie.
„Šup, dovnútra!“ postrčil som Liu. Vliezla dnu a zaborila si hlavu medzi kolená, aby mala viac miesta na chrbát. „Umrieme?“ pozrela na mňa spod kolena. „Len ak nebudeš ticho.“
Zavrel som dvierka a sám som sa nejako vsúkal do priestoru v umývačke, z ktorého som predtým vytrhol priehradky na poháre a taniere. Tesne pred tým, ako som za sebou zaklapol dvierka, sa ozvalo hlasné puknutie a v podlahe obývačke zívala veľká diera. Viac som už nevidel. Len počul. Dva...nie, tri kroky. Potom to zastalo. Nasledovalo dlhé, hlboké vrčanie. Ďalší krok. Potom nejaký rachot. Hlasné mľaskanie. Nabehla mi husacina. Ďalšie kroky. Približovali sa. Tá vec bola v kuchyni. Niečo zaškrípalo, potom som v pri pravom uchu začul tiché ňuchanie. Cítia nás. Teraz mi tá veta dávala zmysel. Tie tvory, nech už to bolo čokoľvek, sa riadili hlavne čuchom. Znelo to, akoby okolo kuchynskej linky ňuchal pes. Vydýchol som. Čuchanie prestalo. Po tele mi prebehol mráz. Skončil som, pomyslel som si. Našťastie, tvor ma asi prehliadol. Znova sa ozvali kroky, tentoraz smerom ku spálni. Dostal som nápad. Šialený, ale vykonateľný. Pozbieral som všetky zvyšky odvahy, porozhadzované po mojej mysli, a pomaly som odklopil dvierka na umývačke.
Prečo to robím?! vybuchlo mi v hlave, no hneď nato sa ozval iný hlas. Aby si sa zachránil. Aby si ju zachránil. Opatrne, veľmi pomaly som vyliezol z umývačky. Zo spálne som počul fučanie a mľaskanie. Neodvážil som sa postaviť, tak som sa po kolenách prištveral k rúre a otvoril som ju. Lia na mňa prekvapene pozrela. Priložil som si prst na pery. Prikývla.
Pomohol som jej vyliezť von, potom sme sa začali plaziť po linoleu. Smerovali sme do obývačky, tam boli totiž dvere, smerujúce na záhradu. Večer som ich nechal otvorené. Po podlahe sme sa pohybovali až mučivo pomaly. Vrčanie a chrapčanie stále znelo, takže tvor mal inú zábavku. Keď sme sa konečne dostali ku skleným dverám, odvážil som sa čupnúť si, aby som dosiahol na kľučku. Potiahol som ju dole, vydala pritom tiché zavŕzganie. Dvere sa otvorili a nás osvetlil mesačný svit. Tá veľká guľa si len tak lietala po oblohe, akoby nič. Naštvalo ma to. Neviem prečo. Nikdy som nepočul, že by niekoho nazúril Mesiac. Ale mňa hej. A poriadne. Vyliezli sme, no keď som chcel znova zavrieť dvere, uvedomil som si, že už nepočujem to spokojné mrmlanie a chrchlanie.
Otočil som sa k Lii. „Švihom, preč, preč!“
Keď si uvedomila, čo sa deje, stále skrčená, rýchlo sa rozbehla do záhrady. Ja som ju nasledoval. Rovnako rýchlo. Zliezli sme zo schodov, ktoré smerovali k bazénu, ohraničenému kríčkami. Presne tam sme mali namierené. Postrčil som Liu, tá sa zasunula hlboko do húštia. Vliezol som za ňou. Vtedy sa ozval hromový rev a dupot, akoby po verande utekalo stádo koní. Ten tvor bol neuveriteľne rýchly. Ani som ho nevidel. Vybehol na záhradu, no zostal stáť v tieni susedného domu, takže som nemohol určiť, ako vyzeral. Znova sa ozvalo nasávanie vzduchu nosom. Alebo ňufákom. Možno rypákom. Nevedel som. Tá vec sa približovala. Cítila nás. Urobil som jedinú vec, ktorá mi napadla. Vzal som zo zeme kameň a hodil ho do bazénu. Ten dopadol do zvyšku vody, ktorý v bazéne zostal, vydal pri tom hlasné šplechnutie. Tvor reagoval okamžite. Vrhol sa do bazénu a začal trhať všetko naokolo. Naznačil som Lii, aby sme vypadli, kým je okolo hluk. Vyliezli sme z kríkov a pomaly sme prešli pozdĺž celej záhrady, až k otvorenej bránke. Posledný raz som sa obzrel. Jediné, čo som videl, bol obrovský, tmavosivý chrbát, metajúci sa a pulzujúci. Potom sme z toho miesta ušli.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár