Zvyšok noci sme strávili skrývaním sa v tieňoch a pomalým presunom. Myklo nás pri každom zašušťaní, pri každej vetvičke, ktorá praskla, som bol bližšie k totálnemu šialenstvu. Keď naše unavené tváre konečne ožiarili prvé slnečné lúče, stále sme pred vlakovou stanicou. Oči mi klipkali a stavil by som sa, že som pod nimi mal kruhy, na ktorých by sa v pohode dalo cvičiť. Cez noc som si odopol z ruky opasok – už som si ju prestával cítiť, rana sa zacelila, no ešte stále bolo okolie mierne žlté. To bol môj najmenší problém. Nohy sa mi podlamovali a hlava mi trešťala.
Lia na tom bola po fyzickej stránke lepšie. No zdalo sa mi, že rozum stratila už dávno. Mala neprítomný pohľad, vodnaté oči sa jej stále upierali pred seba, a keď som ju oslovil, len tupo prikývla. Vyľakala ma však iná vec. Triasla sa. Stále. Odkedy sme ušli zo strýkovej záhrady, Lia sa chvela, každý jej krok bol neistý, akoby čakala, že spadne na zem a len tak zomrie. Bola na tom zle. My obaja sme boli. V tom dome zostal náš batoh, voda, zásoby. Jediné, čo nám zostalo, bol môj nôž, a tá hasičská sekerka. A z toho sme sa rozhodne najesť nemohli. „Sadni si sem, ja sa pozriem dovnútra, hm?“ ukázal som Lii lavičku pred stanicou. Pri slovách, že odchádzam, sa jej rozšírili zreničky a začala sa nekontrolovateľne triasť. „Tak fajn...poď so mnou.“ mávol som rukou a nechal som, nech ma nasleduje.
Hlavná brána do stanice bola otvorená. Vošiel som do veľkej haly, lemovanej lavičkami, na konci ktorej bola stena, na ktorej visel obrovský displej. Pod ním boli štyri okienka, pravdepodobne pokladne. Na troch bolo sklo rozbité, jedna bola v poriadku. Na ľavej strane haly boli schody, vedúce k nástupištiam. Zamierili sme tam.
Nad schodmi bola dlhá kamenná chodba, ktorá mala na ľavej strane každých desať metrov dvere. No jedny boli na pravej strane. Zaujali ma. Pomaly som sa prechádzal chodbou, až kým som k nim neprišiel. Lia ma nasledovala ako psík. Na dverách visel na jednom klinci nápis SBS. Napadlo mi, že by tam mohlo byť niečo užitočné. Pozbieral som zvyšky síl a vykopol som dvere. Vnútri bola tma, znova som si musel posvietiť mobilom. Trochu som sa obával, nechcel som znova vidieť niečo nechutné, krvavé, smradľavé... no všetko bolo v pohode. Nikto tam nebol. Ani živý, ani mŕtvy. Boli tam dva stoly, obidva prevrátené, štyri stoličky, porozhadzované po celej miestnosti. V rohu miestnosti stála vec, ktorá ma rozžiarila ako slniečko.
Automat na vodu. Viete, taký ten, čo má hore tú veľkú nádobu, a nalieva vám teplú alebo studenú vodu. Nádrž bola naplnená do polovice. Voda vyzerala v poriadku.
„Poď sem, ty to potrebuješ viac...“ pritiahol som k nádrži Liu, vybral som jeden pohár a zatiahol som za páčku. Nič sa nestalo. „Ale no tak...“ zavrčal som a vytiahol som nôž. Jemne som ním prerezal nádrž, takže z nej začal vytekať slabý cícerok vody. Naplnil som pohár a priložil som ho Lii k ústam. Vzal som jej ruku a nastavil som ju tak, aby si pohár držala sama. Ja som si nabral vody do dlaní a chrstol som si ju do tváre.
Neviete si to predstaviť. Akoby ste sa prvý raz po dlhej dobe pod vodou znova nadýchli. Nabral som si znova, tentoraz som vodu vypil. Strávili sme tam tak dvadsať minút, vypili sme celú nádrž. Lia už vyzerala lepšie. Pohľad sa jej vyčistil, no stále bola akási nesvoja. Kým ona stála vo dverách, ja som sa prešiel po zvyšku kancelárie. Pootváral som všetky šuplíky, poličky a zásuvky. Bolo tam množstvo zaujímavých vecí. Nožnice, plná krabička zápaliek, fľaša – do ktorej som napustil zvyšok vody –, vreckový nožík, a v jednej poličke som dokonca našiel revolver. V živote som predtým pištoľ nedržal. No keď mi rukoväť zbrane sadla do ruky, cítil som sa bezpečnejšie. V ostatných policiach už nič nebolo. Teda, okrem štyroch nábojov. Dedko mi raz ukazoval, ako sa nabíja takýto revolver, takže som tam náboje zastrčil a revolver som si hodil za opasok. Nemal som nijaké puzdro ani nič podobné, len tom si ho provizórne priviazal k tej vecičke, cez ktorú opasok prevliekate, aby vám držal.
Vrátili sme sa späť do haly.
„Mal by si si ostrihať tú hrivu.“ poznamenala Lia a ukázala najprv na nožnice, potom na moju hlavu. Áno, bola to pravda. Mal som taký zvláštny talent, vlasy mi vždy zostali tak, ako som spal. Takže to bolo niečo medzi chlpatým ježkom a levou hrivou.
„Inokedy.“ zasmial som sa. „Sám by som to nezvládol, a tebe neverím.“ Lia len pokrčila plecami. Sadli sme si na plastové lavičky a užívali sme si chvíľu pokoja. Lia sa natiahla po fľaši, ktorú som mal v ruke, no ja som ju odtiahol. „To je na inokedy.“ vysvetlil som. Nevrlo zavrčala, no stiahla ruku. Pohľadom zabehla ku zbrani. Pochybovačne nadvihla obočie. „Čo je?“ bránil som sa.
„No, už si niekedy strieľal?“
„Nie.“
„No tak vidíš.“ odbila ma. „Ale ako poistku to chápem...“ Sedeli sme tam približne dve hodiny. Okolo sa neozývalo vôbec nič, len pravidelný dych. Uvedomil som si, že sa cítim dosť neprirodzene. Chýbal mi štebot vtákov, keď už som bol obkolesený zeleňou. No betónové časti stále pripomínali mesto, čo vo mne vyvolávalo túžbu počuť motory áut, trúbenie, cinkanie cyklistov...všetko možné.
Husté ticho nakoniec znova prerušila Lia. „Kto to bol?“ Pozrel som na ňu. Navonok mala neprítomný výraz, no bolo vidieť, že niečo vie. „Eh....kto?“ znervóznel som. „Majiteľ.“ pomaly namierila prst na moju topánku.
Prešiel som si rukou po tvári. „To...ja vlastne neviem...“ „Ako to myslíš, že nevieš?“ hlas mala vyrovnaný a pokojný. „No...“ zatiahol som. „...ja som ju našiel...“
„A kde?“
„Nie je to jedno?“
„Asi tu spolu strávime nejaký čas. Chceš predo mnou zatĺkať a klamať mi?“ „Nie..“
„Tak kde?“ jej hlas už bol naliehavejší.
„Na tom štadióne.“ vyvalil som. „Na druhej strane, ráno som sa tam bol pozrieť. Bolo tam veľa krvi, a táto topánka. Tak som ju vzal.“ Lia len prikývla. Nevedel som určiť, či je nahnevaná. Vlastne som ani nevedel, prečo by mala byť. Dobre, možno som jej o tom nepovedal, no jej pohľad na mŕtvu ženu na schodoch ma len utvrdil v tom, že by to neznášala práve dobre. No otázka bola, ako to bude znášať teraz. „Fajn, prepáč.“ zamrmlal som.
„Za čo?“
„No vieš....že som ti to nepovedal.“ Pousmiala sa. „Čo už s tebou...“
Vstal som a oprášil som si nohavice. „Mali by sme ísť.“
Lia tiež vstala. „Mám nápad. Čo keby sme išli smerom do mesta, ale po koľajniciach?“
„No, nie je to zlé.“ zamyslel som sa. „Aj tak nemáme čo stratiť.“ A tak sme prešli znova cez chodby, okolo kancelárie SBS, nakoniec doľava a hore schodmi. Vyšli sme na veľkú vybetónovanú plochu, cez ktorú sa tiahlo sedem dráh. V strede provizórnych chodníčkov boli lavičky, všetky popraskané, alebo obrastené. Ďalej, za stanicou, stál na jednej trati osamotený vagón. Bol prevrátený a na podvozku mal veľkú dieru. Na vrchu rástol podivný krík, obsypaný žltými bobuľami, veľkými ako pomaranč.
Kývol som Lii a vybrali sme sa smerom k vozňu. Slnko nám pražilo na krky, halúzky pod nohami praskali. Prišli sme k vagónu. „Postrčíš ma?“ opýtal som sa Lii. Prikývla a nastavila ruky. Zaprel som sa do nich jednou nohou a druhú som vyhodil na vrch vozňa. Bol som vďačný za to, že bol prevrátený, keby bol totiž postavený normálne, výstup by bol náročnejší. Vytiahol som sa hore a siahol som po jednej bobuli. Na dotyk mala pevný povrch, bola hladká. Prekvapilo ma, že bobule rástli ako ananásy – zo stoniek trčali vertikálne nahor. Siahol som po noži a jednu som odrezal. Pichol som do nej. Ovanula ma zvláštna vôňa, niečo medzi banánom, mandarínkou, a broskyňou. Vyrezal som z bobule kúsok v tvare kocky a vložil som si ho do úst. Mala príjemne sladkú chuť, trocha ako melón. „Haló, ja čakám!“ ozvala sa zdola Lia. „Dá sa to jesť?“ „Vyzerá to tak.“ vystrčil som hlavu a prikývol som. „Koľko ich môžeme zobrať?“
„Čo ja viem, máme do čoho?“
Chvíľu som nič nepočul, potom ku mne priletel fialový sveter. „Hoď to tam!“ Na spodku som spravil uzol, takže som vytvoril niečo ako batoh. Potom som zviazal rukávy, aby sa dal dobre nosiť. Položil som si ho na hrdzavý kov a začal som rezať.
„Bože, tebe to trvá ako lačnému sranie!“ zrúkla na mňa Lia. „Veď dobre, dobre!“ skríkol som, pretože sa mi pošmykol nôž a porezal som sa. Prehodil som si ´tašku´ cez plece, nôž som zasunul do puzdra a zoskočil som dolu. Lia nedočkavo nazrela do svetra. „Koľko ich tam môže byť?“ „Netuším, možno dvadsať?“ pokrčil som plecami. „Vzal som, koľko sa dalo.“ „Výborne!“ zaradovala sa Lia a hneď si jednu bobuľu vytiahla. S chuťou sa do nej zahryzla. „Je to vynikajúce!“ „Vystačí to tak na tri, možno štyri dni.“ prikývol som. Každý sme si vzali jeden plod a vykročili sme po koľajniciach. Pred nami sa rozprestieralo mesto, ktoré sa cez zasýtené oči videlo hneď lepšie. Až teraz som si uvedomil, že by som tu dokázal žiť. Možno bez tých zvláštnych tvorov, ale dokázal. V nejakom stromovom dome. Alebo vo väzení. Vždy som chcel mať celé väzenie len pre seba.
Veselo sme si vykračovali, šťastní, že máme zabezpečenú potravu, pričom sme si neuvedomovali, že v tomto meste sme potrava práve my.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár