„Ja už nemôžem, Nate!“ sťažovala si Lia. „Poď, ešte tak sedemsto metrov, potom je zastávka, tam zlezieme.“ vzdychol som a ukázal som dopredu.
Lia zahundrala, no nezastavila. V nosení svetra s bobuľami sme sa striedali, keďže neboli zrovna ľahké. No oboch nás už boleli ramená aj nohy. Konečne sme sa dostali k zastávke, z ktorej smerovali schody späť na ulicu. Rúčkou noža som rozbil zámok na dverách a vyšli sme von. Ocitli sme sa na širokej ulici, v strede ktorej bola električková trať. Za ňou bola ďalšie cesta, no za tou cestou....jazero!
Veľké jazero, zastreté jemnou hmlou. Pozdĺž neho rástli vŕby, červený plot ešte stále stál, no na mnohých miestach bol vytrhaný zo zeme. Štrkové pláže, obmývané priezračnou vodou, ma neskutočne priťahovali. Spomenul som si na dovolenky v zahraničí, pri mori. Zatúžil som byť späť tam, odkiaľ sme prišli. „Chceš si to obzrieť?“ nahodil som, dúfajúc, že Lii sa jazero páči rovnako ako mne.
„Neviem...nejako sa mi to nezdá.“ zamrvila sa. „Tá hmla..“ „Ale prosím ťa, je to len voda. Vo vzduchu.“
„To viem, ty idiot!“ zavrčala Lia, no kútiky úst jej pomykávali. „Len sa mi to nepáči.“ „Len si to pozrieme, hneď pôjdeme ďalej.“ „Tak...tak dobre.“ prisvedčila Lia.
Našli sme jednu obzvlášť veľkú dieru v plote. Už po prekročení betónového stupienku sa mi zježili chlpy. Niečo bolo vo vzduchu. Niečo zvláštne. Do nosa mi udrel zvláštny zápach...alebo skôr vôňa. Jarné kvety, morská voda, čerstvé hríby. Kombinácia vecí, ktoré som mal vždy najradšej. „Cítiš to?“ otočil som sa k Lii.
„Čo konkrétne?“
„Tú vodu. Tie huby.“ vysvetlil som opatrne. „Aké hríby? Jediné, čo cítim ja, je horský vzduch a mokrý pes.“ usmiala sa blažene.
Stuhol som s nohou vo vzduchu. „Chceš mi povedať, že to necítiš?“ „Cítim to, čo cítim.“ kráčala ďalej Lia. „A chcem sa dostať ku zdroju.“ „Lia, nemyslím si, že by sme mali...“ znervóznel som.
No tá sa len ku mne otočila a zoširoka sa usmiala. „Poď, ty bojko.“ „Bojko?!“ podvihol som obočie. „Tak fajn..“
Vykročil som za ňou. Po chvíli nás obkľúčila hmla, videli sme len jeden na druhého. Pod nohami som cítil vlhkú trávu a tvrdú hlinu. Cítil som sa, akoby som kráčal zo zatvorenými očami a niekto mi náhodne vsúval pod nos rôzne veci. Bola len zhoda náhod, že všetky veci som mal rád. Vône ma po chvíli natoľko opantali, že som nevnímal okolie, len som nasledoval rozmazanú postavu dievčaťa predo mnou. Zvuk krokov po tráve vystriedalo štrkotanie kamienkov, po ktorých som prechádzal. Pripomínalo mi to štrkáča.
Naraz som i uvedomil, že som po členky vo vode. Lia bola tak jeden a pol metra vpredu, bola v nej až po pás. „Nechceš...odtiaľ vyliezť?“ mávol som na ňu, no ona sa len otočila a pokrútila hlavou. Potom so ponorila do vody, takže jej trčala len hlava. „Tak fajn, fajn, ako chceš...“ zamrmlal som. „Len si pekne zaplávaj...ja si tu...ľahnem, a trošku si...oddýchnem.“
Uložil som sa na štrkovú pláž, členky som si nechal obmývať vodou. Tesne pred tým, než som zaspal, som si všimol, že medzi kamienkami rastú malé hríbiky. Ja som vedel, že ich cítim! Jemne som do jedného šťuchol prstom. Zaprášilo sa z neho, jemný, žltý poprašok. Chvíľu letel vzduchom, potom sa mi dostal k tvári. Viac si nepamätám.
Pootvoril som oči. Usmieval som sa. Nohy som mal stále vo vode. Nikdy predtým som sa necítil tak dobre. Krásny spánok, úžasné miesto... Otočil som sa na druhý bok. Zbadal som viac tých hríbov. Začal som to nich pichať prstami, len aby uvoľňovali prach. Smial som sa. Bolo to zvláštne. Vedel som, že sa smejem, ale necítil som to. Akoby som sa díval na moje telo zvrchu. Potom mi to došlo.
Nech už boli tie huby čokoľvek, boli to halucinogény. Bol som jednoducho sfetovaný. Takže takéto to je, uškrnul som sa v duchu. Bolo to nanajvýš zaujímavé, no spomenul som si, že tu nie som sám. Postavil som sa a spravil som zo dva kroky smerom k vode.
Krv mi zamrzla v žilách, úplne som obelel. Končeky prstov mi stŕpli, nohy mi zdreveneli, žalúdok sa stiahol, telo sa roztriaslo. Dialo sa so mnou niečo zvláštne. Oči so mal celé zaslzené, v ušiach mi hučalo, v ústach som cítil chuť medi. Dýchal som len plytko.
Lia stála vo vode. Bola v nej len po kolená, asi dva metre naľavo odo mňa. Dívala sa pred seba. Na tú vec, ktorá stála pred ňou. Mohlo to mať tak dva metre, možno trochu viac. Bolo to dosť chudé. Všimol som si, že voda potme fosforeskovala. V jemnom žltkastom svetle som videl tvorove črty pomerne dobre. Mal dlhé, tenké ruky, zakončené tromi prstami. Rebrá mu vytŕčali v rôznych uhloch, všetky schované pod natiahnutou kožou, ktorá pripomínala lesklú gumu. Tvor bol úplne čierny. Mal dosť široké plecia, nad ktorými sa hompáľala veľká, veľmi vysoká hlava. Na nej neboli ani uši, ani nos, dokonca ani ústa. Len pár očí. Veľkých, jasne bielych očí. Ktoré sa upierali na Liu. Pozeral na ňu ako kráľ na poddaného, Lia mala zaklonenú hlavu, aby mu videla do očí. Mala neprítomný výraz, no všimol som si, že sa usmievala. Akoby mala radosť.
Chcel som niečo urobiť, no nezmohol som sa ani na jeden pohyb. Telo mi vypovedalo službu. Potom sa tvor pohol. Urobil krok do vody. Potom ďalší. Lia ho pomaly nasledovala. Už bola vo vode po pás. Stále sa dívala oblude do očí. Už jej vo vode plávali vlasy. V jazere bola po krk. Tvorovi voda siahala sotva po prsia. Vtom zastavil. Vystrčil z vody jednu ruku a natiahol ju k Lii. Z troch veľkých prstov kvapkala voda. Lia opatrne natiahla ruku. Tvor sa ju chystal chytiť. Nechápem, prečo som stále stál ako obarený. Sekundu pred tým, než by tvor stiahol Liu pod vody, sa ozvalo tiché zasvišťanie. Hmlu preťal neznámy predmet, ktorý prerazil tvorovi lebku a zostal v nej zakliesnený. Bol to šíp. Ozval sa uši trhajúci rev. Tvor prerušil kontakt s Liou, vyvrátil hlavu k oblohe a padol na chrbát. Zostal nadnášaný vodou, no Lia omdlela a ponorila sa. Vtom akoby sa mi uvoľnili končatiny. Okamžite som skočil do vody. Lia už ležala pri dne. Nebolo to hlboko, no človeku v bezvedomí je to jedno. Do uší mi tlmene narážala voda. Priplával som k Lii, chytil som ju pod pazuchu, a odrazil som sa od dna. Vyplával som nad hladinu, kde som sa pokúšal udržať Liu nad vodou. Pritiahol som ju späť k brehu. Tam som ju položil no pláž a skontroloval som jej dýchanie. „Nie, nie, doriti, toto nie!“ priložil som jej ruky na hruď, presne tak, ako nás to učili v škole. Po desiatich zatlačeniach začala Lia horúčkovito kašľať. Vydýchol som si a zvalil som sa vedľa nej. Kútikom oka som niečo zazrel. Posadil som sa. Z hmly k nám kráčal muž. Živý človek. Nebol ani podrezaný, mal všetky končatiny. Vlasy mal vyholené, okrem úzkeho pásu v strede hlavy. Plešinu mal pokrytú jazvami a tetovaniami. Z hustej brady mu trčali listy a halúzky stromov. V ľavom oku mal šedý zákal, pravé divoko skákalo z Lii na mňa a späť na ňu. Mal na sebe väzenský overal, vrchnú časť mal rozopnutú. Mal mohutnú postavu, bol približne taký vysoký ako ja. V rukách držal kušu, na chrbte sa mu kývalo puzdro so šípmi. Pery sa mu pomaly roztiahli do širokého úsmevu, odhaľujúc zažltnuté zuby, z ktorých niektoré tam ani neboli. Vstal som. „Vďaka...“ vydýchol som. „Je...je to mŕtve?“ Muž prikývol, stále sa uškŕňal.
„Kto ste?“ spýtal som sa opatrne, stále sledujúc kušu. „Ja?“ úprimne sa podivil muž. Hlas mal chrapľavý, no rozprával dosť rýchlo. „Ja nie som podstatný, rozhodne nie, ale podstatné je, kto ste vy, prečo ste tu, ako ste tu, ako sa voláte, ja nie som podstatný, kto ste vy?“ Otvoril som ústa, no potom som sa zasekol. Ten muž očividne nebol v poriadku. „
Ja som Nate.“ povedal som pomaly. „A toto je Lia.“ „Nate a Lia, Lia a Nate, Nate a Lia, Late a Nia....nie, to som pokazil!“ buchol si muž do čela, potom na mňa uprel jedno oko. „Ste pekný pár.“ „Ja...my...teda, mám na mysli...“ zakoktal som sa. „Prečo to každý hovorí?! Nie, nie sme, my nie sme...“ „Jasné, jasné, také poznám, to poznám, verte mi, jasné, aj ja som to tak mal...“ drmolil muž, pričom stále kýval hlavou. „Mimochodom, mali ste šťastie, ten vodník ju skoro stiahol, to už by nebola taká sranda, to teda nie, musel by si pre ňu ísť hlbšie, ja by som ho netrafil, voda, vodník, vodník, voda....kde som začal?“
„Čo ja viem, proste povedzte meno.“ mávol som rukou. Muž ku mne natiahol ruku, tiež kompletne potetovanú. „Som Rooster, rád ťa spoznávam, Late...teda, Nia...chcel som povedať...“ „Kašlite na to.“ potriasol som mu rukou.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár