Počkali sme na brehu, až kým sa Lia neprebrala. Rooster ju dosť zaskočil. Stále rozprával. Potom povedal, že nás zavedie k sebe domov. Kráčali sme dosť dlho, no nenudili sme sa. Rooster nám rozprával o svojej rodine, minulosti, prítomnosti, dokonca aj o budúcnosti... „Bývam tu od detstva, to je pravda, odkedy som bol malý, mal som veľa kamarátov, naozaj veľa, potom začala vojna, vojna je zlá, deti, na to pamätajte, vojna nikdy neplodí nič dobré, pozrite sa na mňa. No, kde som to bol. Aha, jasné, vojna, to som sa akurát dostal z väzenia, o tom som vám hovoril? Nie? No, utiekol som, bol som bezdomovec, vtedy začala vojna, úplne sa vyhladili nezostal tu niekto, som tu len ja, už pekne dlho, žijem sám, často sa rozprávam sám so sebou, nemám tu priateľov, som tu sám, bol som bezdomovec, žijem sám, no teraz som stretol vás, mali ste šťastie, ten vodník bol nebezpečný...“ a dokola, a dokola...motala sa mi z toho hlava. Všetko, čo sme zistili, bolo to, že bol vo väzení, z ktorého ušiel, a stal sa bezdomovcom. Potom prišla vojna a ľudia sa navzájom vyhladili.
„Rooster, buď chvíľu ticho.“ zahriakol som ho napokon. „Okej, dobre, jasné!“ zasalutoval a predstieral, že si zazipsoval ústa. „Čo to je?“ otočil som sa k Lii, ktorá sa o mňa opierala, keď opatrne našlapovala.
„Asi demencia...je to...bol príliš dlho sám.“ zamrmlala. „Veríš mu?“
„Je úprimný. A zachránil ma.“ prikývla.
„To ja som ťa zachránil.“ uškrnul som sa. „On len zabil toho...vodníka, či čo.“ Lia s úsmevom prikývla. Ešte stále som sa trochu triasol. Bol to náš prvý stret s tvorom z tohto sveta. Ak nerátam tú vec v strýkovom dome, ale to som poriadne nevidel. Musel som to myslieť. Na tie oči. Zanechali vo mne stopu. A v Lii tiež.
„Čo ti...povedal, alebo ako?“ spýtal som sa jej napokon. „Ukázal mi svet.“ zašepkala vyčerpane. „Pred vojnou, cez vojnu, a po vojne.“ „Vojne?“
„Vysvetlil mi to. Potom ti to poviem... No, a potom mi ponúkol miesto po jeho boku.“
„Utopila by si sa.“ namietol som.
„Bola som ako v delíriu.“ pokrčila plecami. „Teda, vnímala som všetko okolo, no nedokázala som s tým nič urobiť.“ Presne ako ja. Takže obaja sme cítili pocit bezmocnosti a zúfalstva pri stretnutí s vodníkom.
„Dobre, dobre, dobre!“ prerušil nás Rooster. „Ukážem vám môj domček, môj útulný domček, poďte, sme tu!“ Zistili sme, že stojíme na kraji mesta. Pred nami už stál len jeden jediný dom. Malá vila, obohnaná ostnatým drôtom, s mrežami na oknách, no zato peknou záhradou s kvetmi, hýriacimi rôznymi farbami. Dom bol natretý zvláštnou sivou farbou, ktorá akoby sa na slnku ligotala. Do domu viedli jedny jediné dvere, aj tie na sebe mali asi päť rôznych zámkov.
Rooster vytiahol v vačku veľký zväzok kľúčov, z ktorých dva chytil do prstov a vsunul do dvoch zámkov na bránke, ktorá sa mimochodom trocha podobala na bránku z tigrej ohrady v zoo. „Poďte, poďte, musíme ísť dovnútra.“ súril nás Rooster po dláždenom chodníčku.
Zatiaľ čo odomykal všetky tie zámky na dverách, ja som si trocha prezrel záhradu. Všetko mal dôkladne usporiadané, bolo vidieť, že sa o ňu stará. Dokonca som zbadal, že pestuje mrkvu a šalát. Možno bol blázon, no vedel, ako prežiť.
Rooster nás postrčil dovnútra a zavrel za nami. Ocitli sme sa v hale. Steny mali béžovú farbu, na linoleu boli poukladané rôzne koberce. Naľavo aj napravo bol otvor v stene, za jedným bola obývačka, za druhým kuchyňa. Na konci chodby bolo točité schodisko. Toto všetko boli osvetlené fakľami – Rooster ich mal pozapichované v stojanoch, ktoré viseli zo stien v pravidelných intervaloch. „Cíťte sa tu ako doma, pravdaže, je to môj domov, ale ja vám ho nateraz požičiam, pretože vy domov, očividne, nemáte, inak by ste predsa netrávili noc pri vodníkovom jazere, či áno?“ uškrnul sa mi do tváre Rooster. „Eh...teda, nie.“ pokrútil som hlavou. Rooster len veselo prikývol a niekam odbehol. Drgol som si Lii. „Obzrieme si to tu?“ „Vidím to tak.“ prikývla.
V obývačke bol jeden veľký gauč, pri ktorom stáli dve kožené kreslá. Nič viac. V kuchyni bol malý stolček, obkolesený štyrmi stoličkami. Pri stene boli tri pulty, v jednom bolo umývadlo. Pri ňom stál Rooster niečo dôkladne čistil. Nechceli sme ho rušiť, tak sme vyšli hore po strmých schodoch. už žiadna chodba. Len jedna obrovský miestnosť. V jednom rohu stálo pohodlné kreslo, v druhom bola manželská posteľ.
„Spím v posteli.“ vyhlásil som okamžite.
„Tak to teda nie!“ odsekla Lia. „Kto sa skoro utopil?! Ja! Ja si zaslúžim väčšie pohodlie!“
Zavrčal som, no slabo som prikývol. V celej spálni svietila len jedna fakľa, umiestnená namiesto lustru, takže rovnomerne osvetľovala celú izbu. Na jej konci boli dvere, zvnútra sklenené, no zvonku zamrežované. No aj tak som videl žiarivé modré nebo, roztiahnuté, kam až oko dovidelo. Vydýchol som a zvalil som sa na kreslo, ktoré sa pod mojou váhou mierne zdeformovalo. „Takto bezpečne som sa necítil pekne dlho.“ zamyslel som sa a položil som sveter s bobuľami na podlahu vedľa kresla. „Hm.“ prikývla Lia. „Len či to tak vydrží.“ „Úprimne?“ uškrnul som sa. „Pochybujem.“ „Prečo?“
„Neviem. Jednoducho cítim, že to nepotrvá dlho. Len neviem, z ktorej strany príde nebezpečenstvo.“ kývol som k oknu, potom na podlahu. „Neveríš mu?“ opýtala sa opatrne Lia.
„Už neverím nikomu.“ pokrútil som hlavou.
„Možno to tak má byť.“
„Možno.“ prikývol som. „Počuj, ja si trocha zdriemnem, rob, čo chceš, hm?“
„Hej, presne takže tadiaľto sa prechádzať nedá, to je ti, dúfam, jasné, pretože vyzeráš celkom inteligentne.“ počul som spoza zatvorených očí Roosterovo štebotanie.
„Vďaka.“ zachichotala sa Lia, potom som začul ševelenie papiera. „Takže ak to vezmeme cez diaľnicu, budeme tam rýchlejšie.“ „To rozhodne.“
Otvoril som oči a postavil som sa. Lia s Roosterom sa skláňali nad posteľou, na ktorej bol roztiahnutý veľký kus papiera. „Plánujete bezo mňa?“ uškrnul som sa a pristúpil som k posteli. Bola na nej mapa mesta a blízkeho okolia. Bola čiernobiela, no mnoho miest na nej bolo označených, alebo skôr ohraničených červenou, modrou, a zelenou fixkou. „Nie, nie, to by sme si nedovolili.“ poštuchla ma Lia. „Nia...vlastne Lia,“ ťukol si to hlavy Roos. „,hovorila, že sa odtiaľto chcete dostať. Nechápem to. Myslíte z mesta, alebo z krajiny, planéty, galaxie, časti vesmíru...“
„Stop.“ zastavil som ho zodvihnutím ruky. „Mám na mysli...z tejto...možno...reality?“
„Reality?“ nadvihol obočie Roos. „Čo sú to za nezmysly?“ „Od teba by som to nečakal.“ zahundral som. Potom som mu v skratke povedal, ako sme sa sem dostali. Rooster bol ticho, no oči mu žiarili. Keď som skončil, chytil am za plece. „Pomôžem vám.“ vyslovil majestátne, akoby hovoril príhovor po maturite.
„Eh....ako?“
Roos začal chodiť do kruhu a škrabať sa na krku, pričom neustále mlel. „Pred rokom som tu mal jedného vedca, tiež hovoril, že sa odtiaľto chce dostať. Tuším...neviem, nejaký Bill, alebo tak – Bill, aké smiešne meno, nie? Bol to vedec, ale to už som asi povedal, viete, nie vždy sa pamätám, čo hovorím, ale teraz odbieham od témy, takže Bill. Nejako sa mu podarilo zistiť, že sa sem dostal cez....no a teraz neviem.“ chytil sa za hlavu.
„Dvere?“ navrhol som.
„Nie, nie, dvere nie, šibe ti?“ zarehotal sa. „Mám to! Hovoril niečo o....časopriestorovej....trhline, alebo uzline. Skôr trhline. Uzlina by bola blbosť. Ale tak ktovie, on bol sám taký zvláštny.“ Koho mi to pripomína? pousmial som sa v duchu. „Hm. A ďalej?“ „No, ten Bill, on bol veľmi šikovný, len bol taký tichý, veľa nerozprával. Jeden deň potom niečo naškrabal na papier. Ukážem vám ho, keď chcete.“ Rooster z vrecka vytiahol starý kus zatuchnutého papiera. Netuším, ako dlho ho tam mal. A nechcel som to vedieť. Ukázal nám ho. Bolo na ňom veľa písmen, ktoré som nedokázal prečítať. „Bol to doktor.“ ukázal som na písmo. „Vôbec sa to nedá čítať.“ „Pretože je to azbuka, ty debil.“ plesla ma po hlave Lia. „Aha. Jasné, azbuka.“ začervenal som sa. „Vieš to čítať?“ Pokrútila hlavou. Rooster krútil hlavou už dlhšiu dobu, takže som rátal s tým, že ani on nie.
„Máš slovník?“ pozrel som naňho.
„Čo to je?“
„To je taká kniha, v ktorej sú tieto písmená, a vedľa nich to, čo znamenajú.“ „Hlúposti doma nemám.“ pokrútil hlavou. Mal som chuť ho zaškrtiť. „Možno v knižnici, alebo tak?“ navrhla Lia. „Roos, je tu niekde knižnica?“ „Kniž...čo?“ nechápal Rooster.
„Miesto, kde je veľa tých vecí z papiera.“ vysvetlil som netrpezlivo. „No...moment, niekde to tu bolo....ja si nespomeniem...bože, musím si spomenúť....toto snáď nie je pravda....“ začal znova krúžiť. „Bolo to...ach, netuším, jediné, čo si pamätám, je červená farba.“ „Tupec.“ zamrmlal som a pristúpil som k mape. Pozrel som všetky červené miesta, až som nenašiel jedno, pri ktorom bolo napísané Mestská knižnica. Ďobol som doňho prstom. „Sem ideme.“ „To je územie papajíkov.“ zašepkal Rooster. „Papajíkov?!“ skríkol som. „Čo to zase, doboha, je?“ „Moja babka volala netopiere papajíky.“ ozvala sa Lia. „Môže vám byť jedno, čo to je, to nech vás nezaujíma, to naozaj nemusí.“ mávol rukou Rooster. „Dôležité je, aby ste sa mohli brániť. Poďte, v garáži mám nejaké tie...no, ako sa to....zbrane! Zbrane sa to volá! No, a ja nejaké mám.“ Zišiel dolu schodmi, my za ním. Sklerotický dement, napadlo mi, čo lepšie nás mohlo stretnúť?
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár