„Toto vás bolí?“ pýta sa primár a palpuje asi 90 ročnej babičke brucho takou intenzitou, až mám pocit, že chce vypalpovať stavce.
„Oj boují boují pan dochtor.“ babička zrejme zo východnejšieho kraja nášho okresu. Ani ju tak netrápi ako to bolí ale to, že už od včerajšieho rána nič nezjedla, ba ani vody jej napiť nedajú. Sťažuje sa, že keď nemajú, rodina prinesie. Mne to príde vtipné, všetci dookola sú smrteľne vážni tak ako pri každej vizite.
„Pani nič jesť ani piť nemôžete lebo máte pankreatitídu a ak by ste čokoľvek do seba dostala veľmi preveľmi by vás to bolelo.“ primár sa ju snaží presvedčiť, že proti nej osobne nič nemá a že sa to nepodpísalo pod návrhom jej jedálnička.
Pacienta na vedľajšej posteli s nafúknutým bruchom, morbus Hirschprung v karte, ešte ten deň mu spravíme hemikolektómiu, niečo neskutočne nechutné, črevo nepripravené, vypumpujeme z neho 4 litre črevného obsahu, hovna presnejšie, zlepší sa a pôjde domov. Prechádzame od pacienta k pacientovi a sem tam primár hodí očkom po miestnosti, kde má medika. Som stále dosť po ruke, nebaví ma predierať sa davom lekárov a sestier, ktorí zjavne nevedia, že medik som ja. Izba číslo 9. Na bielej posteli, do obliečok a paplóna zababušená tetuška, trčí jej len tých 5 vlasov čo má na hlave, veľké vpadnuté oči a pootvorené ústa. Na náš príchod do miestnosti ani nezareaguje, primár ju osloví, nulová reakcia. Pýta sa sestry a tá mu hovorí, že pacientku priviezli z ústavu pre dlhodobo chorých v niečom Spišskom a že má nepekné dekubity na coxe a členku. Typická lokalita pri ležiacich pacientoch, ktorých zle a málo často polohujú. Primár poverí Andreja a ten prikývne. Vizita skončí a mňa čaká tá nepríjemná pol hodina nikam nepatrenia, totižto každý lekár si vtedy obchádza pacientov, sestry prevezujú, polohujú, sanitárky prezliekajú, upratovačky upratujú. A medik ? Ten nemá čo robiť a tak postáva na chodbe a scrolluje 9gag čo najnenápadnejšie. Zrazu Filipovi napadne, že mrhá svojim časom a obchádza otvorené dvere, zháňa útočisko. Babička z 9ky by si asi priala zavreté dvere ale keďže nerozpráva, nechodí a ani inak nekomunikuje, dvere má dokorán. Vchádzam dnu a s roztraseným hlasom sa pýtam, ako sa pani má. Zaregistruje moju prítomnosť ale ani náznak odpovede. Tak jej teda ozrejmujem, že ja nie som síce lekár ale čo chvíľa budem a že ma zaujíma ako sa má, ako sa cíti, čo ju bolí. Pani na mňa vyvalí tie velikánske hlboko do lebky posadené očiská, zmraští obočie a cez pery precedí „vodu“. Chápem to ako prosbu o pohár vody a podávam jej pohár so slamkou, pani dva krát potiahne slamku pustí. Otočí hlavu a debata sa skončila. Vravím si, že na jeden deň to bolo kontaktu s pacientom až až a odoberám sa držať háky a črevá.
Na druhý deň, situácia sa opakuje, Filip sa nemá kam schovať alebo len predstierať, že niečo robí. Pacientka z izby číslo 9 pokus druhý.
„Ja som Filip, študujem v Martine,“ snaha o konverzáciu „a vy sa ako sa voláte?“
Očiská na mne, kropaje potu, taktiež na mne.
„Zdenka.“ celé slovo, cielené a uvedomelé.
Pani asi nie je až tak mimo ako si o nej dookola myslia. To by však znamenalo, že sa o ňu starajú ako o zeleninu a pri tom pani je vigilná aj lucídna.
„Veľmi pekné meno.“ neklamem, meno ozaj pekné. Pokus o úsmev odhaľuje ústa bez zubov a suché pery. „ Ste smädná?“ pýtam sa a podávam jej pohár so slamkou.
Pani tento krát vypije skoro celý pohár a neodvracia sa.
Ten deň som pri nej zostanem celú pol hodinu, ktorú by som ináč strávil poflakovaním či veľmi intenzívnym opieraním steny. Ako skúsený vedúci monológov rozprávam o škole, nemocnici, počasí či dokonca o obľúbenom ovocí. Zdenka zo mňa nespúšťa zrak a sem tam vidím aj náznak úsmevu. Je pol deviatej a ja smerujem na operačný trakt dúfajúc, že už sa minuli pacienti s herniami a črevami, ktoré chcú opustiť majiteľa. Neminuli.
O druhej poobede sa vyzliekam z prepoteného operačného plášťa, zhadzujem čiapku, ktorá odhalí vrtuľu z mojich medených vlasov. Zastaví ma primár a pýta sa, či idem na obed a či by som sa nemohol o štvrtej vrátiť, vyzerá to na urgentnú operáciu.
„Bez problémov.“ trocha mi stúpne tlak z vidiny niečoho zaujímavého, usmejem sa a ide sa na obed. Sediac nad rizotom v nemocničnej jedálni pocítim ťažobu v nohách, bolesti v chrbte a absolútnu únavu. Predstava ďalšej hodiny strávenej na operačke ma napĺňa trochou neistoty. Vstávam a kráčam k budove chirurgie, primár ma zastaví pred oddelením anesteziológie.
„Poď sem, pacient je ešte tu.“ vedie ma na intenzívku. Vchádzame do veľkej otvorenej miestnosti s 5 posteľami oddelenými plentami a obkolesenými prístrojmi, všetko pípa, dýcha. Náš pacient je druhý od dverí a vyzerá hádam na 150 kíl, je naňho pripojených viac prístrojov ako na ostatných dookola a vyzerá z nich úprimne najhoršie.
Tlak 150/90, pulz 100, dýcha sám, zatiaľ. Saturácia len 91%. Stačí ale nie je to norma. Podľa toho čo vidím nemám ani najmenšieho šajnu, čo je s ním zle.
„Neboj ani my nevieme. Presepsín, CRP a teplota. Všetko vyzerá na sepsu ale hemokultúra negatívna, snímky negatívne, moč negatívny.“ vydýchnem si, že v tom nie som sám.
„Vyzerá meningeálne, robili ste mu aj punkciu?“ trocha si trúfnem.
„Negatívna, tak isto aj CT. Budeme sa musieť pozrieť do brucha klasicky, očami.“ primár nevyzerá šťastne.
O pol hodiny už pacienta presunuli na operačný stôl, deliratne sa snaží od seba odohnať ľudí. Držia ho dvaja ošetrovatelia a sestrička od anestézy zavádza kanylu. O minútu na to už vidím ako doktorka spúšťa bielu tekutinu do chiraflexky a pacient je za 30 sekúnd kľudný ako baránok. Zaviažem si čiapku, cez tvár natiahnem masku, zelenú košeľu si zastrčím do zelených nohavíc a umývam sa. Poctivo ako nás to učili, drhnem prsty, dlane, oranžovým aj bielym. Nástrojárka ma oblieka a únava ma opúšťa pod návalom adrenalínu, prvá operácia s takouto reakciou. Long story short, nenašli sme nič až na fakt, že pacient má 150 kíl ale podkožného tuku asi tak ako ja, všetko medzi orgánmi a v retroperitoneu. Brucho primár zašíva a mne klesá adrenalín, únava je späť. Pacienta pomaly prebúdza milá anestéziologička a ja sa vyzliekam z dnes už ďalšieho prepoteného operačného plášťa.
„Filip ? Pacientka z 9ky sa pýta, či za ňou nemôžeš prísť.“ adresuje mi jedna zo sestier.
„Jasné, hneď za ňou zájdem, neviete čo potrebuje ?“ trocha ma to vyviedlo z miery.
„Nič viac neviem.“ odpovedá už otočená chrbtom ku mne, smerujúc na operačku k pacientovi.
Prezliekam sa zo zeleného do bieleho a smerujem na oddelenie, cítim sa ľahký ako pierko bez všetkých tých ochranných vrstiev na sebe. Izba číslo 9.
„Čo pre vás môžem urobiť, Zdenka?“ nezniem unavene, prekvapivo.
„Mohol by si mi očistiť pomaranč?“ ukazuje na stolík, kde tróni osamotený pomaranč. Kľud. Trocha vo mne stúpa nervozita, nohy ma ukrutne bolia. Vezmem pomaranč a bez slova ho začnem čistiť nad košom v rohu. Očistený jej ho podávam.
„Vezmi si aj ty.“ a tento krát to je skutočný úsmev „už ste dooperovali?“ pýta sa hlasom tichým a slabým.
A tak tam sedím na Zdenkinej posteli a rozprávam jej o operácii, jem pomaranč a ukľudňujem sa. Zdenka len prikyvuje a žužle kúsok pomaranča, pohľad ako vystrihnutý z paródie. Keď už sme si taký blízky, tak sa snažím vypáčiť niečo osobné aj od nej.
„Muža nemám, mám iba dcéru, tiež Zdenka. Nevidela som ju 12 rokov, ani neviem kde býva.“ oči sa jej lesknú slzami a tak obraciam debatu na niečo veselšie. Pomaly sa stmieva.
Deň tretí. Primár ma na vizite poverí vybratím niekoľkých stehov a prevezom jedného členka. Zastavím ho na chodbe.
„Môžem sa niečo opýtať ? Pani Zdenka z 9ky, bolo by možné jej indikovať psychiatrické konzílium ?“ premýšľal som nad tým celý večer pred tým.
„Prečo, niečo s ňou nie je v poriadku?“ pýta sa ma celkom odôvodnene.
„Včera som sa s ňou rozprával a pani je skoro úplne pri sebe, je len veľmi demotivovaná, depresívna a hypobulická. Možno by sa jej vedeli niečo dať, trocha ju povzbudiť.“ skúšam možnosti.
„Jasné, prečo nie“ primár súhlasí až podozrivo ľahko „aj ja som si včera všimol, že reaguje oveľa viac ako pri prvej vizite, určite, vyžiadam konzilko.“
Deň veľmi nabitý, nestíham ani obed, z operačky odchádzam o tretej poobede, unavený ale spokojný. Na Zdenku dnes neostal čas, pôjdem k nej zajtra.
Deň štvrtý. Asistujem od rána, operácia za operáciou. Deň sa zdá byť nekonečný, hernia, žlčník, varixy, karpál, ide sa domov. Nezávidím chirurgom.
Deň piaty. Zdenka nie je na izbe, preväzujú jej dekubity. Prídem ju pozrieť inokedy. Volajú ma na operačku.
Dnes je to iné, primár ordinuje a ja operujem s iným starším a podstatne tichším chirurgom. Je to celkom zaujímave, kontrola uzlín v pazuche po liečbe lymfómu. Na operačke sa zjaví primár.
„Filip neuveríš. Primárka z psychiatrie prišla na konzílium a keď uvidela meno pacientky, poznamenala, že pani presne s takým menom má práve na oddelení. Skoro neuveriteľné ale je to jej dcéra. Za chvíľu ju privedie sanitár.“
Víkend som vlastne ani nezaznamenal a bol pondelok.
Zdenka na vizite pozerá po lekároch, na tvári má zmes úsmevu a boľavého výrazu, dekubity sa nezlepšujú. Nevyzerá to dobre.
Po vizite si ma znova zavolá a hovorí mi „Bola tu moja dcéra“ slzy sa pretláčajú k slovu „priniesla mi kávu aj cukríky.“ To že za tým stojím ja jej nikto nepovedal. Mám z toho dobrý pocit.
Denník
Komentuj
8 komentov k blogu
2
Tusim bude z Teba dobry lekar. A mnohi starsi pacienti potrebuju na zlepsenie stavu len trochu pozornosti a osobneho pristupu.
3
Si perfektný už teraz. Dúfam, že aj ja taká budem. Presne takáto.... ľudská
4
To je sen fakt, tolke roky sa nevideli a stretnu sa v jednom spitaly. Bude z teba chirurg?
5
@bludiacient to nikto nevie nepričuchol som ešte k úplne všetkému, nechávam si otvorené možnosti i keď dostal som zvestované, že ma čaká hematoonkológia
6
@mrmaxwell tak v článku bolo dosť chirurgie tak som si myslel že tam budeš smerovať inak ako si napísal že hematoonkologia, tak mi napadol jeden článok/rozhovor čo som pred rokmi čítal, s jedným dr. Vladimír Koza, už je na druhom svete, ale vtedy ten rozhovor ma veľmi zaujal. zaujímavý týpek. prečítaj si ak chceš - » zpravy.idnes.cz/rozhovor-s-leka...
Napíš svoj komentár
trochu