Denník si píšem už od ôsmych rokov a tento zvyk mi ostal do dnes. Rada sa pri jeho čítaní vraciam do minulosti a spomínam na chvíle, keď ma trápil spolužiak, ktorý do mňa hádzal kocky alebo sa mi vysmieval kvôli pehám. Vtedy to pre mňa bola úplná tragédia. Pousmejem sa a po dlhšom čítaní si uvedomujem, že v tej chvíli strašné problémy sa mi dnes zdajú ako malichernosti. Nemyslím, že by som dnes mala nejaké extra starosti, ale už som predsa "veľká" a na svet sa pozerám inak ako kedysi. Každý si povie, že je to prirodzené a prichádza to s vekom.

Napriek tomu robím stále tú istú chybu. Verím ľuďom. Sama sa nezaraďujem k druhu naiviek, ktoré opijete rožkom, ale .... Najväčšie sklamania v mojom živote prežívam pri podrazoch od "priateľov". Najviac to bolí pri tých, ktorým ste naozaj verili. Hovorí sa, že čas vylieči všetky rany, ale stále to vo vás bude. Pocit krivdy, zrada. Najhoršie je, že odpustím a znova príde ďalšie sklamanie. Myslíte, že sa človek niekedy zmení? Ja som toho názoru, že nie. My by sme len chceli, aby sa ten človek poučil a zmenil. Avšak len klameme samých seba.

Otec sa mi nikdy nejak nevenoval, vždy mal iný program ako bola jeho žena a deti. Doplatil na to. Po ťažkej nehode sa dal do poriadku, no myslíte, že prehodnotil svoj život? Po roku sa to pomaly dostáva do starých koľají. Dlho som si ho teda neužila, ale vážim si aj tú chvíľu v ktorej mi bol otcom. Nič iné nemám.

Pôvodne som si sem nechcela vylievať srdce, ale uľavilo sa mi. Veď "denníček" je predsa na to

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár