....niekto práve kráča domov....teší sa na rodinu...na svoje deti....
....niekto práve spí a sníva o tom...ako bude mať rodinu,možno deti...
....niekto čaká za dverami a počúva plač svojej matky po hádke...
....niekto klope na dvere a chce niečo povedať, no nevie nájsť slová...
....niekto by možno chcel Tvoje objatie....
....niekto si práve vychutnáva najväčší kalorický pohár zmrzliny, aký kedy mal...
....a niekto leží na dne priepasti....
lebo stratila silu, sama sa tam poslala. Ešte v predošlý deň sa tešila z toho, že objavila Boha vo svojom srdci. Že objavila svoju krásu. Tešila sa, plakala, .... a na druhý deň sa sama zavrhla, pretože nedokázal chápať. Nevedela veriť v svoju krásu a v seba samú. Ležala na zemi, cítila sa ako malé, opustené dievčatko. Cítila sa slabá. Cítila sa maličká. Opustená. Nie, nikto jej neublížil...okrem nej samej. Chcela niekomu pomôcť, no len stála a nechala, nech jeho trápenie ňou prechádza ako vzduch. Chcela zmeniť svet a keď možno mohla, len stála a dívala sa. Ničila ju tá spomienka. Preto liala slzy na tvrdú chladnú zem. Cítila sa s ňou spojená - bola totiž chladná a nemusela ničomu rozumieť. Lenže jej to nik nezazlieval. Možno ani niekomu, kto bol jeden deň tak krásny a druhý už pre seba nebol ničím, možno ani jemu to nemusia zazlievať.
Ona sa videla takto: bola slabá a za celý život nespravila pre druhého nič z pravej, čistej a nežnej lásky. Už len toto ju týralo. Že nedokáže milovať....nedokáže splniť to, k čomu bola stvorená. Ako si vôbec dovolí žiť? Vie niekto pochopiť, ako sa cíti? Vie niekto pochopiť, že ona po tom naozaj túži, naozaj to chce zmeniť, len to sama proste nedokáže a jej prosby ešte neboli vyslyšané? Ona nie je dosť odhodlaná čakať. Nie je ochotná ani povedať svoj názor, pretože si nie je istá, či je naozaj jej názor potrebný. Nevie vlastne nič, cíti sa zmätená zo seba samej. Nevie či to, čo si myslí, či to má zmysel. Nevie, či mala niekedy pravdu. A či je vôbec dôležité, aby ju mala...
A tak hľadala....hľadala? ..Nie.
Myslela si to, aby sa upokojila. Hľadala, nachvíľu sa uspokojila, potom sa zas našla na dne tej priepasti. A tak to šlo dokola...
Stratila sa v svete, ktorý si podvedome vytvorila. Bola zaslepená týmito predstavami. Aj keď sa nepoznala a neverila že je krásna, vedela, že sa druhým páči. No nepáčila sa im v skutočnosti ona, ale ten svet, v ktorom blúdila. Svet, v ktorom bolo veľa pozitívneho, žiadne starosti, ale veľký zmätok...skrývaná bolesť a strach z druhých, ktoré sa bála odhaliť. Uvedomila si to.....bála sa milovať.
Tu by sa mala začať jej cesta v objavovaní svojich názorov a pohľadov, svojej krásy. Dobre. Možno to bude pre druhých šok, keď raz uvidia sebavedomú ženu so svojimi možno nezmyselnými názormi na svet... Budem veriť, že ona raz príde nato, ako otvoriť svoje srdce. Ako nájde radosť v spoznávaní druhých a v ich šťastí. Ako im to šťastie bude schopná ukazovať a privádzať ich doňho.
Ako bude môcť dávať celú seba samú. Celú svoju lásku. Lebo po tom túži. A ona v sny verí. A v to, že jeden priateľ ju v tom rád podporí.
...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár