....nastúpila som do autobusu, len tak-tak...Udychčaná som sa postavila, neskôr sadla.....oproti mne stál chlapec s dreadami v cope, trochu bradou a jamajskou vlajkou na ruksaku...a držal dievča, vlnité vlasy, pekná tvár, voľné také hippies gate ich nazvem . Proste perfektne do seba zapadali... Prišlo mi smutno... vošla do mňa tá strašná neistota, ktorá ma chce presvedčiť o tom, že som nešťastná a nespokojná s tým, čo mám...
Povedala som si, že sa aj tak budem usmievať a nenechám na sebe nič poznať. Vystúpila som. Zdvihla som hovor od Raju. Nevidím dobre, pýta sa ma: vidíš ma?! Mával na mňa rukou z druhej strany cesty, pýtam sa: máš zelené tričko? On: nie, modré. Ja: tak potom neviem. On: ale šak mi zamávaj . Zakývala som mu. Objali sme sa a vynadala som mu zato že klame . Bála som sa miesta, na ktoré sme šli, pretože mi bolo neznáme, nikdy som tam nebola. Ale práve toto je na tých miestach najlepšie - že on ho pozná, ale vy nie. Vošli sme dnu a keďže sa tam správal ako doma, cítila som sa takisto. Syndróm správania sa tak, ako druhí. Niekedy nieje dobré nechať sa ním pohltiť.
...Rozprávala som Raji o tom páriku v autobuse. Zložila som prsty na rukách spolu, zapadli medzi seba dokonale a vravím mu:" takto do seba zapadali tie páriky, takto. Boli dokonale zohratí." ...vzdychla som si.... Potom som si uvedomila, že tú svoju druhú ruku až tak dobre nepoznám. Že ju nemôžem hneď odsúdiť na koniec....
Potom ma odprevadil kúsok domov popri kanáli, pretože bol dohodnutí s kamarátmi na cyklistiku. Neplýtva časom. To sa cení. A okorem toho ma aj pozval, ale odmietla som...pretože som chcela ísť večer na omšu a potom byť s frajerom ale s babami na babskej jazde. Ako sme sa lúčili, zafúkal vietor a rozfúkal na nás chumáčiky z topolí. Boli sme obklopení maličkými tvormi, ktorí sa nás nežne dotýkali. Bolo to až moc romantické. Chcela som sa z toho vytrhnúť, ale nemala som prečo. Veď nemôžme zavrhnúť krásu len preto, že ju neprežívame s tým, s kým by sme mali. Raja: ono je to čierne. Ja mám modré tričko, ty biele, tak toto je čierne.
ja:
....objali sme sa a pokračovalii vo svojích cestách. Proste sa s niekým stretnete, vaše cesty sa spoja do jednej, prepletajú sa, a potom sa zasa rozdelia. Len ich to ovplyvní a vaša cesta neberie nový nádych. Všade okolo mňa sa bláznila príroda. Akoby som tam anii nebola, proste hrala svoje každodenné divadlo, a ja som ho konečne videla. Labuť mávala krídlami nad kanálom a odrážala sa od hladiny oboma nohami, akoby skákala po vode. Bolo to komické. Prizerali sa tomu aj psy, ktorí sa za nimi rozbehli s brechotom. Páni na nich pokrikovali a volali si ich. Deti sa hrali. Fascinovalo ma to, že rodičia ukazovali deťom svet. Všetko im pomáhali objavovať, čo sami kedysi objavili. Ale niekedy im aj deti ukázali nové veci. Teda aj dospelí sa mohli učiť od vlastných detí.
A stretla som svoju Tvarohovú sestru. To ma potešilo, pretože som na ňu myslela. ....
Stretla som ďalší párik na ihrisku medzi ďeťmi. Chlapec sa rozprával s dievčaťom, pýtal sa jej, stále sa rozprávali a tuším ju chcel prehovoriť na kolotoč. Ona nechcela. Asi sa hanbila medzi toľkými deťmi....
Sadla som si pod mostom ku kanálu. A premýšľala. Ani neviem nad čím. Cítila som bolesť. Myslela som na Boha. A potom prišla maličká rybka. Pozerala sa smerom ku mne, chvíľu sme sa na seba dívali. Potom odplávala. Akoby mi chcela niečo povedať, ale bola to predsalen ryba. Ale už len tú snahu som musela oceniť. Keby sa každý čo i len pokúsil o nemožné, o to čo chce. O zmenu, o rozhovor....o čokoľvek....o úsmev. Rozhodla som sa pre ten úsmev. Usmievala som sa. A.....potom stálo kúsok vedľa mńa veľkéééé srdce z kameňa. Tak nesmierne som sa tomu potešila.
Uprostred ničoho, akurát keď mám pocit prázdnoty a zmätku, Boh mi pošle srdce. Ach. Akoby som si ho zaslúžila. Skoro som sa rozplakala. Kráčala som ďalej a stretla sladkoružovú ďatelinku nna lúke kde nebolo nič iné len tráva a ..ONA. Sama, výnimočná svojou krásou. A na druhej strane oproti nej boli samé biele ďatelinky. Každý by si pomyslel, že je výnimočná medzi nimi, ale ona si mohla myslieť, že je divná a cudzia...
...Na tejto lúke ma zastavil starší muž so psom a pivom v ruke. Nič som si o ňom nemyslela, len sa ma spýtal, či sa na všetkých stále takto usmievam, lebo že on už je vraj starý. Aspoň pre mňa. Zasmiala som sa . Chvíľu mi o sebe rozprával a povedal, že ďakuje Bohu, že ma stretol, takú kočku, a že som sa naňho usmiala. Ja už som ani nevedela hľadať slová......
Všade som videla len nádherné kvety...prírodu...mala som pocit, že to, že vidím, vnímam tú krásu, že sa tak stávam jej súčasťou a som tiež krásna. Že už len ten úsmev zmení veľa. Nemohla som ho len tak nechať zmiznúť, keď už meniť začal .
....potom som stretla jeho sestru. Bola milá a zaujímala sa o mňa, pýtala sa ma....a ja som nechápala....že kde je problém. Jeho rodinu mám rada. Už len z počutia o nich, o tom, akí sú blázniví. Buď som slepá, alebo.....sa cítim nepochopená. Alebo ja neviem chápať....v tejto chvíli veľmi túžim po pochopení...preto sa teda vyberiem do toho kostola....
Vlastne sme všetci ako tie chumáčiky z topole. Naša cesta začína hore, prežívame neuveriteľný let, vidíme mnoho krás, stretneme veľa ľudí, dávame veľa šancí, sme tam, kde nás vietor zaveje a nech sa náš smer akokoľvek zmení, Boh nás bude následovať kdekoľvek, strážiť nás a ochraňovať....
a potom pristaneme na zemi.....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár