Podarilo sa. Bola som so sesternicou na chatovačke. Chata bola rada, že má elektriku, vodu sme si museli nosiť a WC=kadibúdka. Proste sme tam boli my, nič viac sme nepotrebovali. Tých 10 minút peši k vode boli chvíľky spoznávania sa. Večer som poprosila Boha, aby mi pomohol všeeetky tie myšlienky roztriediť a aby ostalo len to dôležité. Ráno som sa zobudila celá stuhnutá a do hlavy akoby mi dakto udrel. Ani pohnúť som sa nemohla. Len som si pomyslela: to až tak?! . Boli sme niekde, kde sme nemali skoro nič, len seba samých. A to bolo najkrajšie. Diali sa tam veci, aké som nezažila. Všetko bolo iné. Bála som sa byť sama sebou medzi ľuďmi, ktorých som vôbec nepoznala. Ale smiali sme sa veľa. Všetko bolo tak jednoduché. Akoby žiť bolo to najjednoduchšie. Akoby stačilo dýchať a svet nabral všetky farby. Príroda a ľudia, to je najpevnejšie puto. Okolo nás bola veľká lúka, kopce s názvom nami daným "Dračie hory", po daždi sa na sivej oblohe zjavila krásna dúha a zvyšok dní žiarilo slnko ako na púšti. Sedeli sme dlho pri ohni a rozprávali sa. Na oblohe sa vozili hviezdy po Mliečnej dráhe. Svetlušky nám motali hlavy a motýle rozčarili obdiv. Stratili sme všetko nepotrebné, všetky materiálne veci, čo pre nás boli dôležité. Preto tu bol priestor pre nové myšlienky a priateľstvá.
Raz mi prišlo zle, hneď mi dali tabletku, ľahla som si, prišla sesternica, doniesla mi vodu, prišli chlapci, rozosmievali ma a kamoš si ľahol ku mne do stanu, vždy keď ho zbadal niekto, kto šiel okolo, kričal: "Ivo ty čo tam robíš, okamžite vypadni!.......teda pokiaľ to Janke nevadí." Starostlivejší ako vlastná rodina. Ivo ma rozptyľoval rozprávaním, aby som sa nesústredila na bolesti. Rýchlejšie to prešlo a po chvíli som bola fit .
Keď sme sa vrátili k sesterke domov, boli sme večer na omši, po nej hrali volejbal skoro všetci, čo sme boli na chate, strašne sme sa nasmiali a potom boli na kofole. Vraveli sme si: "o deviatej večer pôjdeme spať, aby sme sa dobre vyspali konečne." O desiatej sme stáli pred domom a lúčili sa s kamarátmi. Potom sme sa dlho rozprávali v posteli. A na druhý deň mi volá moja láska, že je blízko TN, či sa máme ako stretnúť. Chýbal mi a on prišiel . Vzal si späť deku a baterku, ktoré mi požičal, takže mi aj uľahčil batožinu. Potom odišiel, my sme sa zbalili a chystali sa domov. A zavolal mi otec, ktorého som tak dlho nevidela.
Proste som dostala všetko, čo som potrebovala. Pokoj, kľud, prírodu, lásku, starostlivosť, priateľstvo, lásku...nové myšlienky, pohľady na ľudí...Boli tam páriky, ale ani by ste nepovedali, že spolu chodia. Správali sa ako kamaráti, len sa o seba viac starali. Nikdy sme ich nevideli ani dať si pusu a stále boli pri nás. Zažila som nový svet. A potom som sa vrátila sem...znovu každodenné problémy? Tí ľudia, ktorí na mňa nemajú čas, nemajú mi čo povedať? Bola som tak sklamaná...Ale som tak veľmi vďačná . Odniesla som si kopu, s ktorou hodlám pracovať. Našla som kúsok seba v inom svete a v prírode.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár