Nechcený podvod

,,Dóxa en hypsistois Deó kai etí ges eiréne.“

„Dobre, a teraz prelož túto vetu.“ nariadil mi profesor na skúške z gréčtiny.

Počas tohto semestra som sa najviac obával práve skúšky z gréckeho jazyka, teda z ,,koiné", nakoľko táto reč má úplne odlišnú jazykovú kultúru, ako slovenčina – naučiť sa po grécky je horšie, ako byť doma v angličtine či latinčine.

Pán profesor ale urobil chybu. Keď som spolu so spolužiakom vstúpil do učebne, kde prebiehala skúška, vypýtal si odo mňa učebnicu. A nevedel, že ja mám v cvičeniach každú vetu preloženú a jej slovenský preklad napísaný na dolnom konci príslušnej strany, a to liliputánskym písmom., ktoré dokážem prečítať iba ja. Keď som si to písal, nevedel som, ako mi to ešte „pomôže“.

Pozrel som sa na preklad a lámavo som ho profesorovi prečítal, aby to nebolo podozrivé. Spýtal sa ma, v akom páde je výraz „kai eti ges“ a zameral svoju pozornosť na spolužiaka.

V duchu som sa tešil, ako to skvele dopadlo a že pán profesor má na očiach silné dioptrie, teda nehrozí, že by ma mohol podozrievať z podvodu. Opäť prišiel na mňa rad a ja som prečítal vetu:

„Hutos estin hó hyos eu hó agapetos.“

Udal som bezchybný príklad a rozmýšľal som, koľko viet mu ešte budem musieť prečítať a ,,preložiť“. No tu som sa zarazil a svitlo mi: veď to je podvod! A nie nejaká drobnosť, ako keď na hodine našepkám spolužiakovi, ale hnusná, obrovská lesť, puč na všetkých, ktorý sa gréčtinu učia svedomito.

Akoby sa mi pri hlave zjavil malý anjeliček a čert. A obaja mi začali dohovárať. Čert vraví:
„Kašli na to, nie si jediný, kto podvádza. A máš skvelú príležitosť. Využi ju, akoby to urobil každý na tvojom mieste.“
„Je to podvod na skúške! Nie je to maličkosť, dá sa to kvalifikovať nie ako drobné darebáctvo, ale ako trestný čin.“ oponoval anjel.
„A ťaháky na strednej škole?“
„Iná je stredná škola a iná je univerzita. Iné je mať ťahák, ako sa dívať učiteľovi do očí a sprosto ho klamať.“
„Čo už teraz? Nemôžeš sa mu priznať, zožerie ťa...“

„Tak čo, preložíš vetu, ktorú tuto kolega nedokázal?“ prerušil profesor môj vnútorný boj a spolužiak mi posunul učebnicu, v ktorej svietila veta, ktorú on preložiť nevedel.

„Kýrie, metá sú etoimós eisi kai eis fylakén kai eis thánaton poreúesthai.“

V snahe presvedčiť sa, že to viem aj bez pomoci, som si zakryl preklad a zízal som na vetu. Prepánajána, veď poznám zmysel len dvoch prvých slov a pri poslednom mi je známa koncovka, no nič viac! Také dačo sme brali?

„Uf, to nepreložím.“ priznal som sa nakoniec po asi pol minúte. Hneď som si aj odkryl preklad. No jasné!

„Dobre.“ vzdychol si profesor. Mne určil B. Spolužiakovi, žiaľ, musel streliť FX, nakoľko nepreložil ani jednu vetu a povedal mu, že opravný termín bude niekedy v septembri, aby mal na to dosť času.

„O dvadsaťštyri hodín budeš za svojho krstného syna skladať krstné sľuby a dávaš mu taký príklad?“ skúsil to naposledy anjel. „Veď na jesenný termín sa to naučíš tak, že dostaneš A.“
„Teraz už nie je čas na úprimnosť, ak starému povieš, že si sa snažil podvádzať, odtrhne ti hlavu.“ varoval ma čert.
„Akonáhle vystúpiš z miestnosti bez toho, aby si sa čestne priznal, bude ťa to mrzieť.“ upozornil anjel. „Buď chlap a povedz pravdu.“
„DOSŤ!“ skríkol som vo svojej hlave. A uvedomil som si (aj keď vo slovenskej verzii):
„Hó pistós en elachístó kai en polló pistós estin, kai hó en elachistó adikos kai en polló adikós estin.“

„Tak choďte a zavolajte ďalších dvoch.“ pokynul nám profesor. Spolužiak sa otočil k východu, ja som však prišiel ku katedre, položil učebnicu pred starého a skormútene som sa priznal:

„Pán profesor, ale ja mám všade popísané preklady viet.“ viac som zo seba nedostal. Neviem či sa mám tešiť, alebo radovať, no akosi sme sa nepochopili a starý si myslel, že sa snažím orodovať za spolužiaka. Asi ma ani nepočúval a poslal ma preč. Tak čo som mal robiť? Šiel som von a snažil som sa neradovať. Vysvetlil som spolužiakovi, že by som ani ja nevedel preložiť nič, no všade som mal napísané preklady (ak by si ich všimol, neviem neviem, či by som sa dokázal priznať).

Čert zmizol, ale anjel ma chlácholil, že hoci aj samotné uskutočnenie, ktoré je (podľa Tomáša Akvinského) matériou skutku, je dôležité, rozhodujúci je úmysel, teda forma skutku. Keďže nakoniec vo mne zvíťazila úprimnosť, mohol som bez obáv na druhý deň trikrát zvolať „zriekam“ a trikrát „verím“.

Len keby vždy vo mne zvíťazila úprimnosť...

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu