Večnosť?

Ak by si to niekto prečítal o päťdesiat, sto rokov, asi by si o mne pomyslel, že som tmár a nedôverujem technike. Nuž čo, teraz to tak cítim...

,,Drahá, vieš aké máme dnes výročie?“ opýtal sa starší muž ženy, ktorá sedela pri okne svojej vily a dívala sa von, na alpské vrcholky.
„Áno, viem.“ odvetila. Pred dávnymi časmi si ma požiadal o ruku, o rok na to sme sa zosobášili a tiež...“
„Len to povedz: pred mnohými rokmi sa uskutočnila prvá implantácia nanotechnológií do ľudského tela. Dnešný deň oslavuje celé ľudstvo. Prekonali sme smrť.“

Muž, Vedec, nalial sebe i svojej manželke, Vedkyni, šampanské do vysokých pohárov, štrngli si a napili sa.
„Predstav si, kde by dnes ľudstvo bolo, ak by sme neobjavili nesmrteľnosť.“ vzdychol si Vedec.
„Na cintoríne.“ utrúsila Vedkyňa.
„Presne tak.“
„Nie!“ zvolala. Postavila sa z kresla a prešla sa po salóne. Manžel sa na ňu neveriacky pozeral.

„Nie som si istá, či to, čo sme objavili a vytvorili, to, na čom sme pracovali štyridsať rokov, či to bolo správne.“ povedala.
,,Akoby nie.“ riekol Vedec. „Pochop to. Zhumanizovali sme spoločnosť. Ten, kto by prestupoval zákon, nemusí sedieť vo vezení, či byť popravený. Jednoducho prestaneme dodávať jeho telu nové nanotechnológie. Už sa nebojíme chorôb, hladu, biedy, lebo všetko sme to prekonali. Vďaka tomu, že stále žijú účastníci tretej svetovej vojny, svojimi spomienkami zabránia ďalšej vojnovej katastrofe. A tiež...“

„Pozri sa však na zápory!“ zvolala Vedkyňa. „Kvôli nesmrteľnosti ľudí museli zákonmi nariadiť zákaz rodenia detí. A aj tak je Zem na hranici preľudnenia, rovnako aj naše kolónie na Mesiaci a na Marse. Začína sa povinná sterilizácia. No kým bude uzákonená a vykonaná, tí najstarší dobrovoľne prijímajú smrť, aby ich prapravnuci mohli mať deti, a zároveň nebol narušený dovolený limit ľudstva. A premýšľal si, koho nechávame žiť? Toho, kto má peniaze, kto si môže zaplatiť za zmenu ľudských orgánov za... Stroje. Tak sme prekonali biedu, ako ty vravíš.“

„Myslel som, že si hrdá na to, čo ľudia, čo sme my dvaja objavili. Veď sme to boli my, ktorí sme dokázali vedou a technikou prekonať smrť. My sme ako prví nanotechnológie aj implantovali. My sme prišli na to, ako ich obnovovať a my sme ich vo veľkom začali produkovať. Preto sme zbohatli. Máme vilu na každom kontinente, pozemky a sídla na Mesiaci aj na Marse, a ak sa podarí kolonizácia ďalšieho vesmíru, tak...“

„Ale ukradli sme ľuďom právo na smrť.“

O tri mesiace...

„Čo to má znamenať!“ skríkol vedec v nemocničnej izbe na svoju ženu. „Ako si to predstavuješ?! Prečo... Prečo si odmietaš implantovať nové nanotechnológie?!“
„Drahý, ja už nechcem žiť.“ zašepkala a odvrátila hlavu. „Pozri sa na nás. Mám tristosedemdesiatsedem rokov, hoci vyzerám na šesťdesiatpäť, na vek, keď som dostala prvé implantáty. Nie, nie som živá. Som mŕtva, som len tôňou. Moja duša už viac nemá čo v mojom tele aktualizovať. A rada by telo opustila, no ono jej to nedovolí, drží ju vo svojej šialenej zmaterializovanosti v pazúroch. A tak je skutočne telo platónskym hrobom duše.“
„Čo to vravíš?“
„Len to, čo cítim.“

„Drahá, to prejde.“ povedal Vedec a sadol si na peľasť postele Vedkyne. Pamätáš si, ako pred troma storočiami si starí ľudia odmietali kúpiť a implantovať nanotechnológie? A ty si sa z ich túžby po smrti smiala. A teraz chceš konať rovnako hlúpo ako oni?“

„Možno neboli až takí hlúpi.“ zamyslela sa ona. „Možno netúžili po smrti, ale po živote. Po inom živote, dokonalejšom, lepšom. Myslel si už na to, že hrob nie je koniec? Že možno existuje Ktosi, kto nás má rád a túži po tom, aby sme prišli k Nemu. Vždy hovoríme, že sme zvíťazili nad smrťou. No ako prebudíme k životu mŕtveho? Nijako, lebo hoci sme spoznali, ako pred smrťou uniknúť, nikdy sme smrť a život neovládli.“

,,Drahá, desím sa toho, čo vravíš.“ krútil hlavou Vedec a ustupoval od nej.
„V dvadsiatom storočí boli dva systémy, ktoré sa snažili vytvoriť na zemi raj. A obe stvorili peklo. My sme chceli stvoriť večnosť. A z našich rúk vyšlo len nekonečné živorenie. Pred troma mesiacmi som vravela, že sme ľuďom zobrali právo smrti. No my sme im ukradli čosi viac – právo na skutočný večný život. Prosím ťa, drahý, ak ma miluješ, nechaj ma zomrieť. A možno raz, keď sa aj tebe otvoria oči a spoznáš svoju nahotu a bezbrannosť pred fenoménom smrti, prídeš aj ty za mnou.“


O pár týždňov sa na cintoríne, na ktorom už sto rokov nebol nikto pochovaný, objavil novučičký hrob. skvel sa na ňom nápis:

„Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo.“ (Zjv 21, 4)

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu