Sedím a píšem a snívam o slobode. Premýšľam nad tým bezodným pocitom možností, nad nekonečným oceánom činností bez brehov obmedzení. Avšak, čo to je, sloboda? Aké je to pocítiť ten vzduch v rukávoch, mať krídla a voľne si poletovať nad poľom každodennosti? Kde ju nájdem? A existuje vôbec?

Sloboda nie je lán poľa. Ten raz pohltí zem svojou príťažlivosťou. Sloboda nie je motýľ, jeho krídla raz už nevzlietnu, nech je aký šľachetný, nech má krídla hoci aj z perlete. Sloboda nie je sloboda, pretože je to predsa len slovo, iba súhrn slabík vyslovených možno potichu, naznačujúci nám skrytý význam, zašifrovaný v písmenách.

Možno nie som slobodný ani ja. Mám rozpaľujúcu túžbu po voľnosti a to ma ťaží sťa kameň vo vode. Moju voľnosť ohraničuje aj túžba spať, krátke nebytie, ktoré lieči rany vyčerpania a niekedy ponúka aj to sladké zabudnutie, ktoré tak často potrebujeme. Ak sme zúfalo smutní, je tak krásne na chvíľu vypnúť, obrátiť sa na čisté nič, a zobudiť sa nanovo.

Existuje vôbec sloboda? Žiadne choroby, starosti, vplyvy, nadriadenosť, existuje voľnosť a nezávislosť? Alebo je všetko niečomu podradené? Je sloboda podriadená túžbe? Je Boh slobodný alebo ho ťažia naše osudy? Možno je to uzavretý kruh, kruh závislosti. Kruh je vesmír a vesmír je kruh. Tak potom existujeme nekonečne veľa krát, tak veľa krát, že existujeme až raz. Jeden je veľké číslo. Koľko je potom dva?

Sloboda neexistuje, lebo existuje čas. Moje hodinky na ruke sú konečné a pomaly odbíjajú môj koniec. Márnosť nad márnosť. Času sa zbaviť nedá, je vopred nastavený a sloboda s ním nemá nič spoločné. Veď každá studňa raz vyschne, taktiež každý krk, každý strom raz spadne a pripraví život pre ďalšie. Aké vznešené. Raz sa všetko skončí, padne aj posledný. Tak prečo potom celé to divadlo? Zrod, vzrast, život, úpadok, smrť. Jar, leto jeseň, zima. Dokedy? Cítim ako ma tieto otázky prevyšujú, týčia sa predo mnou do výšok a hĺbok, aké sa dajú ťažko čo i len predstaviť.

Svojou veľkosťou mi nechtiac nastavujú zrkadlo, a ja sa vidím v celej svojej maličkosti.


Sadnem si v lese do trávy a všetko pochopím. Tráva bude stále rásť, vtáky spievať, ovocie dozrievať a oblaky budú plávať po oblohe. Ten okamih sa zľahka dotkne večnosti a ja pochopím večnosť v okamihu. Len na okamih už nebudú žiadne prekážky, túžby ani nadriadenosť. Sloboda vlastne nie je sloboda, lebo všetkého sa zbaviť nemôžeme. Izolácia je konečná a tak nádej je v zmierení strán. Lenže vyhladenie je nesloboda, utláčanie, pretože je to kompromis, pri ktorom sa potláčajú prirodzené túžby, každý z nás sa niečoho vzdá. Spolu nikdy nebudeme slobodní.

Alebo zistíme, že všetky túžby sú zbytočné, zbavíme sa ich a necháme sa unášať vesmírom, časom a priestorom.
Navždy a spolu..

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár