Nastalo ráno, znova kruté vstávanie, ktoré Christine tak nenávidela. Použila znova svoj brutálny, no osvedčený spôsob prebudenia. Vpustenie svetla do jej dovtedy úplne tmavého bytu v centre Moskvy. Ranný pohľad do zrkadla ju desil, no muselo to byť.
„Dobre ráno Christie" Pozdravil sa vľúdne ako vždy Nikolaj. Keby bola Christie aspoň tušila, že nie je taká škaredá ako si o sebe myslela. Nikolaj sa jej zdal pridobrý a preto pri každom pozdrave len zamumlala „Aj tebe" a drobčila ďalej. Nikolaja to mrzelo, no nikdy nenabral odvahu sa jej prihovoriť aj inak ako len pozdravom. Myslel si presne to isté o Christie, čo ona o ňom. Pol roka sa takto obchádzali a trápili bez toho, aby si to navzájom uvedomili. Až prišiel ten večer. Večer, ktorý všetko zmenil.
V ten večer sa Christie aj s jednou známou chystali na diskotéku tak, ako každý druhý piatok v mesiaci. Bol to deň oddychu po práci v krutej firme na výrobu rádioaktívnych látok. Hoci v ten večer sa pripravovala oveľa dlhšie ako obvykle. Na svoju plávaním vyšportovanú postavu dala nové šaty. Krásne, tmavomodré, obtiahnuté, tiahnuce sa až po zem s hlbokým výstrihom, ktorý len zvýrazňoval jej prednosti. Vlasy mala rozpustené, jemne natočené. Okamžite ako vstúpila do sály, každý sa za ňou otáčal Bola v šoku „Čo je na mne? Mám nejakú špinku na nose? Stoja mi vlasy?" Možnosť, že by mohla byť aj taká očarujúca ju ani nenapadla. Vtedy k nej prišiel Nikolaj. Odhodil všetok strach za hlavu a prihovoril sa jej. Ona prekvapená týmto jeho činom bola zo začiatku pomerne ticho. No po krátkom čase sa uvoľnila a uvidela, že jej strach nebol na mieste.
Po veľmi príjemnom rozhovore, prišla rovnako príjemná hudba. Pieseň, ktorá hrala akoby našepkávala Nikolajovi „Vezmi ju tancovať" a tak to urobil. No tam prišiel Christiin strach. Bála sa, že mu postúpa po nohách. Pre ostatných drobná prekážka, pre Christie neprekonateľná fóbia. Ušla. Nikolaj bol sklamaný, ale vedel, že mu ju to nevráti. Myslel, že on urobil chybu, ale i tak si nevedel vysvetli, čo na tom bolo také zlé.
Medzi tým bola už Chriestie s jej známou Lenou už na treťom poschodí firmy. Táto diskotéka sa totiž konala vo vedľajšej budove. Christie potrebovala utekať, aby zabudla. Až po chvíli si uvedomila, že je to bezvýsledné a tak zastala v obrovskej hale a Lena hneď za ňou. Christie bola športovkyňa a preto si túto záťaž veľmi neuvedomila, no Lena bola takmer na kolenách a zadychčaná. Lenže nechcela nechať Christie samu. Začali sa rozprávať. Christie plakala.
„Otrasy?!" skríkla Lena. „Vybuchli nádrže s najnovším pokusom!" Odpovedala v sekunde Christie. Toto očakávali, ale keďže nepočuli v rozhlase kam majú ísť museli blúdiť po budove. Nikolaj aj napriek jej útoku Christie neprestal hľadať. Hrozila mu smrť. Po 5 minútach behu ich našiel a bežali do najbližšieho úkrytu. Tam boli ďalší traja ľudia, no zistili, že nevedia kde presne je vchod do úkrytu. Christie to však vedela. Rozbila jednu zo sklenených napodobenín okienok. Bolo to v podzemí. Christie cítila strach no musela sa prekonať. Rozbitie skla bolo namáhavé a preto 6 tehiel, ktoré zastávali vchod do úkrytu musel vybrať neznámy muž. Po uvoľnení vchodu povedal Nikolaj silným hlasom „Ľudia posledný krát ste sa mali najesť." Každý vedel prečo to povedal. Toto zamorenie trvalo týždeň a kto by vyšiel von, mohol by sa rozlúčiť so životom. Christie cítila ohromný strach, no vedela, že nemá na výber. Vošla dnu ako posledná. Posledný nádych vzduchu. Založenie poslednej tehly. Nastalo čakanie. Ticho. Všetko stíchlo, akoby bol koniec života v Moskve. Nehučali autá. Týždeň bol ako rok. Na siedmy deň sa 5 ľudí uväznených v úkryte, ktorý bol ich jedinou nádejou. Po východe von sa zdesili. Vonku ostalo mnoho ľudí. Ten pohľad bol hrozný. Christie si vtedy však uvedomila jedno: „Keby som neprekonala svoj strach, zabil by ma."
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár