Vidí všetko. Stromy, rozpálené strechy domov, susedov na balkóne, opadané bobule jarabiny na chodníku aj mňa, ako o nej píšem. Ktovie, či tuší, že píšem práve o nej. Myslím, že áno. Veď letí tak vysoko, ak má to privilégium dotýkať sa oblakov, iste toho musí veľa vedieť.
Rozmýšľam, čo by som robila, keby som bola tou lastovičkou. Či by som hľadela na svet podo mnou, na susedu na balkóne a chodník posiaty jarabinou alebo hore, na oblaky a tú blankytnú modrosť, ktorá by mi bola na dosah. Keby som bola tou lastovičkou, mala by som nadhľad. Doslovne. Lenže ňou nie som, nadhľad nemám, a tak netuším, čo by som na jej mieste robila.
Nie som lastovičkou a preto som obmedzovaná. Tým, že nemôžem lietať po oblohe a rozhodovať sa, či budem hľadieť dolu alebo túžiť po ešte väčšej výške. Lastovička sa ničoho nebojí. Je slobodná. A predsa, pred búrkou sa nevznáša vo výšinách, ale ticho a s pokorou sa skláňa k zemi a letom sa kĺže tesne nad ňou.
Niekedy sa bojím, že do mňa narazí. Lenže ona vždy v poslednej chvíli elegantne vzlietne ponad moju hlavu. Neviem, ako to tak rýchlo dokáže. Teda ani lastovička si nemôže robiť, čo sa jej zachce. Vyššia sila ju pred búrkou núti skloniť sa a uznať, že existuje niečo väčšie ako túžba po absolútnej slobode. Je na tom lepšie ako ľudia, lebo má nadhľad a chápe, že sa musí podriadiť sile prírody. Aj my sa musíme podriadiť niečomu vyššiemu, no sme ľudia a hlúpo sa proti tomu búrime celou svojou bytosťou.
Nevieme sa ponížiť, keď je to potrebné. To preto máme toľko problémov. Chcela by som pochopiť, že nemôžem byť stále vysoko. Že ak chcem prežiť, musím rešpektovať pravidlá, ktoré však neobmedzujú. Dávajú slobodu. Presne takú, akú má aj malá lastovička - dieťa nebies...
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Hoci si nie som istý, či som správne pochopil hlavnú myšlienku. Z pohľadu ľudí, čo znamená vyššia moc ? Je to Boh, príroda, nedefinované pravidlá vesmíru ?