Bývam všade. Priateľov nestíham a moja práca pohltila celý môj život.
No napĺňa moje sny, predstavy a budujem si budúcnosť.
Som agentkou pre modelingovú agentúru MCM model management.
-Natálka, prílet máš o 16:30. Prídem pre teba a odnesiem ťa do Hiltonu.- volala som odcestovanej modelke, ktorá bola práve niekde na medzizastávke na ceste z New Yorku, skoro ráno.
-Diki Eny, budem v termináli ...hmm počkaj hľadám tu niekoho..,can I ask you? To which terminal will we come? ...yes, oh, thanks.... Eny budem v trojke, tak pre mňa príď tam. A Eny? Mám 30kg batožiny takže nepríď na miničku. - smeje sa Natália, ktorá pracuje pre agentúru ako modelka dlhšie než ja ako agentka.
Prvý krát, keď som pre ňu išla, vzala som firemný Mini-Cooper s tým, že to bude stačiť.
Nestačilo.
Sedeli sme zahádzané vecami.
Bolo 16:15, zaparkovala som na preplnenom Schwechate a vybavila som si ešte pár telefonátov.
Tešila som sa na Naty, ktorá bola dva mesiace v New Yorku.
-Ahoj zlatkooo, no tak ako bolo ? -objala som ju a nakladala veci do kufra.
-Fuu, striedavo oblačno, veď to poznáš. Tie zmluvy pre Hollistera máš?- vždy otázková Natala.
-Jasné, že mám, len tam hoď podpisy s vyjadrením a posielam to do Londýna.-
-Super, tak môžme páliť do Bratislavy-
Počas cesty mi ukazovala čo kúpila sestrám a ockovi, keďže jej mamka zomrela ako veľmi mladá. Natali sa s tým vyrovnať musela a vždy robila veci zodpovedne a cieľavedome a ak by mamka žila, určite by na ňu bola pyšná.
Vysadila som ju v Hiltone a šla som na stretko so 16 ročnou Marcelou, ktoré mi dohodol booker Ivan.
Mladú odchytil na ulici a po polhodinovom rozhovore som zistila, že jej to síce páli, no je namyslená za dvoch. Má 47 kíl a výšku 176 centimetrov. Jej miery sú v mojom zošite zapísané 3x60, to znamená vychrtnutá, vyziabnutá, aircraft runway. Ale má zaujímavé črty. O týždeň fotí book a o dva je na internete a môže pekne-krásne čakať, dokým sa nám neozvú klienti.
Na moje prekvapenie sa mladá Marcela uchytila tak dobre, že sám fotograf, jej dohodol prehliadku zimnej kolekcie, akéhosi obchodu v Poluse. Nie je to veľmi tolerované, ale zmluvu ešte podpísanú nemala. Prezreli sme si book, vyzerala naozaj dobre a tak sme ju zaradili do kategórie NEW MODELS- GIRLS.
Marcela vôbec nebola dravá a svoju modelingovú aktivitu prenechala na nás. Nevolala, nemailovala, dokonca ju ani nezaujímali jej prihlasovacie údaje na stránke. Zaujímavé. Aj preto, že predchádzajúce skúsenosti nemá a aj tak všetko berie na ľahkú váhu.
Nuž, uvidíme.
V jeden jesenný deň mi poslal svoju mailovú ponuku Quattro, náš večný klient. Večný preto, lebo sa vždy ozýva, nech mu posielame nové fotky, teší sa na spoluprácu, no zatiaľ si nevybral. Tentokrát nás kontaktoval sám, s tým, že videl Marceline fotky. Quattro je opálený, nízky, fúzatý španiel, čo chodí s opáleným, vysokým talianom Sidom. Sú opálený teplý pár.
Quattro hľadá vyziabnutú vychudnutú blondínu s plnými perami a pehami. Marcelu.
Pozval ju k sebe do Madridu s ponukou fotenia pre La SPOSA- wedding dress.
-Marcela? Mám pre teba ponuku od nášho klienta Froilanda de Todosa, prezývaného Quattro. Môžeš ísť fotiť do Madridu, na celé dva týždne. Tešíš sa? - pýtala som sa s tým, že odpoveď bude ´´Juchúúúú ánooo, odpadávam´´.
-Dobre a kedy?- sucho odvetila Marcela.
Povedala som jej, že za tri dni odlieta ale s ňou to ani nemyklo, ďalej sa pokojným hlasom pýtala nevyhnutné otázky.
O tri dni som sa s ňou stretla na letisku a išli sme do Madridu.
Tú nudu ste nezažili. Zapla si i-pod, počúvala niečo pomalé a gitarové, asi Cmoríka, alebo inú hovadinu a neexistovala som pre ňu. Nechcela nič vedieť, nič počuť, ani len nekukla von z okienka. Hovorím si: ,, Tá je blbá.´´ . Vypočula si len tie základné informácie, čo som jej povedať musela.
-Hola chicos, como que esta haciendo, me alegro de verte una vez!! - pozdravila som Quattra a Sida, ktorí čakali na letisku. Vystískali sme sa a zoznámila som ich s Marcelou.
-Marcelitta, belezza. Nice to meet you Welcome to Mardid, crazy big city.- srdečne ju vítali so širokými úsmevmi dvaja pojašení cudzokrajníci.
Marcela sa usmiala a odvetila strohé : -Thanks.-
Bola som z nej mimo, nemala v sebe entuziazmus, život. Čo život? Ani ducha, ani dobrú náladu, žiadne nadšenie. Bolo to veľmi ťažké, spolupracovať s takýmto človekom. No študovala som to 6 rokov, snáď si s ňou poradím. Odprevadila som ju do jej apartmánu, kde zdieľala izbu s nejakou ukrajinkou, Aninou.
Večer sme s chalanmi otvorene debatovali o rôznych témach, týkajúcich sa najprv módy, návrhárov, plesov, trapasov, ohováračiek a potom sme prešli k horúcejším témam ako sú vzťahy a sex. Nasmiali sme sa tam traja, ako kone. Zabavili sme sa a náladu vylepšovalo aj kryštáľovo zachladené bublinkové Perrier-Jouet. Ráno sme vstávali takže sme si nič tvrdé dať nemohli.
Na ďalší deň som si bola zariaďovať nejaké veci do officu, nie akože papierovačky ale akože somarinky a zbytočnosti, ako každá rozmarná rada nakupujúca ženská. Keďže mi odpadlo stretko s návrhárom, tak som si išla vybrať nejaké nové španielske doplnky. Prechodila som desiatky obchodov s rozmanitým tovarom, záclonami, závesmi, krabicami, šuflíčkami, proste debilinami. Všetko tam majú v tom MADRIDE!
Bolo mi teplo a tak som si sadla na zmrzku za dve eurá. Cítila som sa ako 12 ročné dievčatko so zapletenými copíkmi, čo sa práve stratilo rodičom. Len tak som si sedela v zmrzlinárni a pozorovala ľudí, náhliacich sa, trúbiacich a nepokojných. Aj ja som tam vždy taká, no teraz si užívam tri hodiny ničnerobenia.
Nasledujúci deň, keď som si všetky naplánované úlohy splnila, išla som domov. Teda instantný domov. Bratislava.
Od Quattra mi prišiel dlhokánsky mail, v ktorom mi vysvetľoval veľa vecí.
Na začiatku som sa zľakla, že ide o Marcelino fotenie, že vznikol problém, alebo nebodaj, že ide domov. No nakoniec z mailu vyplynulo, že keď s Aninou, jej spolubývajúcou boli fotiť, Marcela vraj fotografovi povedala, že veselé fotky mať nebude, lebo jej pred dvomi dňami zomrela babka a je z toho veľmi smutná. Bola jej ako druhá mama. A ja som to stále nevedela pochopiť, že čo jej bolo.
Už mi je jasné, prečo sa furt mračila, bola ticho a nespolupracovala skoro v ničom.
Nuž, život ide ďalej a aj so stratou sa musíme vyrovnať.
Nevyrovnala som sa už ale s tým, keď mi o 6 ráno zazvonil telefón. Telefonát od prenajímateľa apartmánov Pabla, ktorý našu agentúru kontaktoval, kvôli tomu, že chce baby vyhodiť. Vraj si tam doviedli rusov a zabávali sa s nimi do skorého rána, pili a dokonca nechali otvorenú bránu a hociktorý bezdomovec tam mohol prespať!! Vrieskal na mňa Pablo anglicko- španielsky. Pridal aj trochu nadávok a hlavne, španieli to berú trochu vážne, asi nepoznajú slovákov.
Okamžite som Marcele volala čo sa deje.
Zodvihla ukrajinka Anina.
-Što vy chočete?- rehotala sa opitá ukrajinka o 7 ráno.
-Daj mi Marcelu!- zvrieskla som.
Ticho, šum, buch, ticho, ticho.....čakám....čakám....
-Eny, nooo čo je? Veď už tu ujo bol, povedal nám, že máme byť tichšie.- opitým pomalým hlasom vykladala Marcela. Motal sa jej strašne jazyk.
-Marcelka, prosím vysvetli mi, čo ste presne robili!- spomalila som aj ja.
-No, tak je tu Yurij a Mario a hráme s nimi, hoplá- sorry boss!, kde som skončila, aha, no, žee, hráme hru Pavlov reflex, každú pol hodinu štekáme ako psy, zapneme a vypneme svetlo a musíme exnúť poldeci. Dobrý výmysel, čo? Prišil až z Ruska, hčik. Dohráme karty, idú preč, nerozčľuj sa.- čkala Marcela.
-Prosím, okamžite s tým prestaňte, lebo tam prídem ja urobiť Pavlov reflex. Chlapi von a vy spať!- nariadila som zodpovedne.
-Hej, bejbe, kľud. Karty sú rozdané a mám žolíka. Dohráme a pôjdu. Nazdar.- zložila Marcela.
Ostala som v šoku. Nevadí, však ona si to zlízne.
Aha , vlastne ani nie...vlastne vôbec nie.Zlíznem si to ja. Nevadí, že aj keď ona prehrá, stále budem lúzrom ja. Ako v ich kartách tak aj v agentúre. Na mňa sa šéf vyvrieska, že si ňou neviem poriadky a ona si veselo úžíva.
Ja som si vybrala túto robotu. Musím to zniesť.
Po príchode domov som sa stretla s Natáliou, ktorá trávila čas s novým príveskom Adrianom. Bol futbalista, vysoký, milý, no trošku s prázdnou hlavou. Študoval na gympli a potom hral a hral a hral. Takže sa so scestovanou Natáliou mali o čom baviť. Ona o cestovaní a on o futbale. Dala som si s nimi hodinové rande, ale tie oblizovačky som psychicky nezvládla. Spomenula som si 8 rokov dozadu, keď som ja mala 19. Bol to krásny vek, rozchádzala som sa s frajerom, lebo som išla študovať do Londýna. Frajer je už teraz ženatý a má dvoch synov. A ja? Mám túto senzačnú prácu, cestovanie, samé modelky, sem tam hádky ale stále som šťastne sama.
A môžem riešiť nové ubytko pre ožratú 16 tku Marcelku! Hurá do práce.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár