Tak by som postupne začala...
Pokúsim sa vám priblížiť moju situáciu -> Chlapec je z rodiny,kde chýba otec - dostal infarkt (príčina -> nadmerná konzumácia alkoholu); brat - je zdravotne postihnutý (porucha -> trizómia 21 chromozómu - Downov syndróm); on - podľa môjho zdravého úsudku mi príde ako nejaký outsider.
A o čo teda ide?
Chlapec sa bude volať napríklad - Marek.
Chodili sme spolu ešte do školky, na základku...a prostredníctvom Facebooku sme sa "našli". Spočiatku som sa potešila,lebo bolo to fajn komunikovať s človekom,ktorého som naposledy videla ,ked mi bolo 7.
Tento Marek má vo zvyku často si vylievať srdce - fajn,vypočujem ho...ak viem-poradím,pomôžem...zachovám sa v tejto situácii humánne a nedám mu pocítiť moje opovrhovanie ním. Prepáčte,no nerada sa obklopujem ľudmi s pesimistickou náladou. K čomu by to bolo dobré?
Čím ďalej tým viac, sa Marek o mňa zaujíma...pozval ma vonku, do kina,napíše mi ak ma vidí pripojenú na internete, a dosť často mu píše. Poviete si - fajn, a čo je natom zlé? No na začiatku nič...!
Prijala som pozvanie do kina - na film,ktorý ma nezaujímal...vyberal ho on. Fajn!
Po kine sme šli na kávu,pokecali sme trochu...o našom živote,budúcnosti,o vzťahoch...veď to poznáte. No po 10 minútach sme aj tak len skončili pri téme- aký má on chudáčik zúbožený život. Tým moja centrálna nervová sústava prijala tento "signál" z éteru a žiadalo si to reagovať na tento "podnet". Fajn!
Utešovala som ho,že on za smrť otca nemôže...radila som mu začať nový život,že pokiaľ sa neoslobodí od minulosti - nebude nikdy pripravený prijať nové možnosti života. Ako-tak sa ukľudnil. Odľahlo mi. Viete,nerada sa hrajem na psychologičku...od toho sú kamaráti,ale...nebol mi tak celkom blízky - veď sa "objavil" po minimálne 10 rokoch...
Po kine sme šli domov, odprevadil ma - bolo niečo po 2 ráno. Poďakovala som mu za večer, no on sa ma snažil pobozkať -odtiahla som sa. No smola,necítila som to tak. A rozhodne niesom ten typ dievčaťa.
Hneď ,čo došiel domov (býva neďaleko môjho domu) napísal mi SMS v zmysle,že mi ďakuje a cíti sa so mnou úžasne.
A v tomto zmysele sa niesli aj ďalšie SMS-ky.
Šla som na chatu, boli asi 3 hodiny ráno - došla mi správa,že mu zomrel dedo,že mu chýbam ,že sa cíti strašne sám - nech prídem domov. Ako prepáčte ale raz za život pôjdem na chatu,niečo pooslavovať a on odomňa žiada ,aby som sa vrátila..to sotva!
A ďalší týždeň písal správy,zase v tom zmysle,že aký má on nešťastný život...Až ma sily opúšťali.
Jedného večera mi došla správa,že aký on je šťastný,že ma stretol, že si so mnou rozumie,že vždy čakal také dievča plné pochopenia...
Neviem čo čakal,že sa mu hodím okolo krku? Veď som ho "znova spoznávala" asi 3 mesiace...a za ten čas sme boli vonku iba raz,potom sme si len písali...
Odpísala som mu niečo v zmysle,že je ešte priskoro...a nech sa nehnevá...
Začal robiť fanty,že aký on je ešte k tomu debil,že sa tak strápnil,že nevie,čo ho to napadlo. AHA!
Potom sa odmlčal na 3-4 mesiace - napísal zriedkavo.
A teraz si zrazu začal vypisovať,že ako sa mám a tak...že kedy ideme von. Na Facebooku si vkuse pridáva pesničky a k nim texto - > Napíš mi niekedy aj ty. Posím. A vypisuje mi smsky o pol3 ráno v zmysle : "Ahojky,už spinkáš?" Ako prepáčte- ale ani milovanému chlapcovi ,by som nenapísala o toľkej správu,lebo tolerujem,že sa chce aj vyspinkať a oddýchnuť si.
Týmto blogom by som sa chcela spýtať,vás,kt. ste niečo podobné zažili - ako "bojovať" s takým niečom a pritom totálne nezraniť takého človeka.
Prosím,podelte sa so mnou o vaše skúsenosti,poprípade nejaké nápady.
Prajem vám ešte pekný deň!
Vaša Nomi.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
side3
27. 6.júna 2011 17:42
ľudí, čo sa utápajú v sebaľútosti je veľa, ale mňa v tomto prípade napadá asi len ignorovať ho, lebo niekedy nepomôže ani keď si dobrá alebo zlá na takú osobu
Napíš svoj komentár