Negatívny blog z Japonska!

Neviem kde by som začala, neviem čím pokračovať ani neviem či je dobrý nápad písať to, ale chcem sa o to s vami podeliť a možno vyzniem ako nevďačné, drzé a neviem aké decko, ale chcem aby ste vedeli aká je naozaj skutočnosť tu.

Už keď sme sa prihlasovali s kamarátkou na túto prax, zástupkyňa mala obavy o našom pôsobení, pretože predtým sem chodili výberoví nekonfliktní žiaci. (Nie sme konfliktné, ale tak povieme si svoje...)

Už po pár dňoch tu sme mali prvý konflikt, ktorý doteraz pramenil z niečoho čo sme sa doteraz nedozvedeli. Od toho momentu nás začal neznášať hlavný boss a jeho dcéra, ktorá sa síce na vás škerí, ale po mesiaci sme zistili, že je to faloš ako trištvrtina ľudí tu.

Viedlo sa nám tu miestami ťažko, nasľubovali nám hory, doly, nakecali rozprávky a realita bola úplne iná a tak bolo ťažké tu žiť s tým, že 6 dní robíte v stereotypnej nudnej robote a 7dmi deň kedy máte voľno ste obmedzený a trčíte v tejto diere kde najzmyselnejší výlet je do pumpového obchodu.

Po mesiaci a pól tu, nám zo dňa na deň zmenili poobednú pracovnú pozíciu. Dovtedy sme nastierali reštauráciu na druhý deň a zrazu sme mali postávať v obchode kde:
-Sme nemohli blokovať (neznalosť jazyka)
-Nemohli pomáhať(neznalosť jazyka)
-Nemohli robiť nič (Pretože sa tam natrepalo ďalších 100ľudí)

Klasická situácia tu: Keď je pre vás nejaká práca tak si zavolajú sto ďalších zamestnancov, ktorí nemajú s tou prácou absolutne nič spoločné, alebo proste stíhalo by to 5 ľudí ale vás je tam 10. Potom človek nech nemá nervy ako keď si nájde nejakú prácu a pristihne nejakého Japonca ako mu ju "kradne"

Po pár dňoch strávených v obchode kde sme mali byť vyslovene na prácu "maskota" sme sa rozhodli ísť sa slušne opýtať hlavného bossa, že prečo nám zmenil pozíciu a teda, že nemá nič spoločné s tým na čo sme sem prišli. Ten nás poslal s prepáčením do piče, že keď sa nám tu nepáči môžeme ísť domov, že on chce aby nás ľudia videli a, že to bolo jeho rozhodnutie.
Nasrané sme sa s tým zmierili a brali to tak ako to je, avšak o pár dní došiel jeho syn, ktorý bol v tom čase odcestovaný a zvestoval nám správu, že nás jeho milý otecko chcel poslať domov, ale nakoniec nás tu nechá akurát už nás nezoberie nikto, nikam na výlet (ktoré od začiatku boli sľubované každý day off aj keď po našom príchode sme vedeli, že to bude teda tak 1-2x do mesica)

Doteraz mi príde to príde nefér, pretože predsa len som cudzinec a to, že sa nemôžem ísť niečo slušne opýtať hlavného bossa mi príde nepochopiteľné. Avšak momentálne som za to šťastná, lebo inak by sme si samé neprežili to pekné a super.

Boli sme zrútené a ďalšie tri týždne kedy sme nevystrčili päty z roboty a okolia letiska boli zdrvujúce. Ale povedali sme si dosť a začali sme podnikať výlety stopom do Kagoshimy, ktoré nám priniesli naozaj úžasný November na ktorý naozaj nezabudnem a som rada, že som ho podnikala sama bez hocijakého Japonca, ktorý by musel s nami tráviť jeho voľný čas.

Pomaly sa blížime ku koncu avšak to by nebolo Japonsko keby ešte 10 dní pred odchodom sa nestane nejaká dráma. A tak dneska sa stalo to, že sme prišli do práce kde ako vždy malo príjsť tak akurát hostí, žeby sa to v pohode stihlo keby je tam normálny počet ľudí avšak nás tam zas bolo 100. My dve, nejaké dve ďalšie praktikantky Japonske, Dve brigádničky, a tuším 4 kuchárky čo tiež pomáhajú. Takže s týmto počtom ľudí by sa to spravilo odhadujem tak za 1,5 hodiny aj menej..a potom by sme čumeli do steny.

Máme jednu milú kolegyňu (ktorá dúfam, že nie je falošná a je fakt super) takú postaršiu babičku s ktorou vtipkujeme a tak nadhadzujeme v takýchto situáciach vety ako " veľaaa zamestnancov, nemôžeme ísť domov?" akože občas to hodíme aj na inú kolegynu ale s touto sme tuším dneska rozprávali o tom len.

A zrazu došiel Bossov syn s dcérou a začal asi hodinový "rozhovor" kde sme sa dozvedeli, že sú z nás sklamaní, že čo sme sa to opovážili povedať, že to nie je sranda!!(Lebo keď som mu povedala, že to bol len žart tak na mňa vyvalil oči!)že ešte tu nemali takých žiakov ako my, že dúfali, že sa zmeníme potom ako nám zrušia výlety a mohla by som pokračovať čo všetko nám ešte nakecal.

Sme divné keď si naozaj myslíme, že sú mimo? Buď nevieme naozaj pochopiť ich kultúru a správanie alebo potom neviem.
Nie sme stvorené pre túto krajinu to už sme zistili dávno a ešte asi nie sme ani natoľko dospeté aby sme niekde takto pracovali, pretože sme ešte deti, ktoré majú potrebu sa smiať, baviť, robiť si srandu z ľudí a tak.

Zďaleka to nie je všetko avšak viac negatívneho už neznesiem, pretože jediné čo chcem je potichu si to tu odrobiť, užiť si posledné dva dni voľna, pobaliť kufre a už sa konkrétne na toto miesto nikdy inak ako peknými spomienkami vrátiť.

 Denník

8 0 0 0 1

Komentuj

24 komentov k blogu