Sám....(3)

Ešte raz sa pozrel na rieku, ktorá sa len ticho plazila dopredu dúfajúc, že v nej nájde odpovede na nespočetne otázky, ktoré si neustále dookola kládol. Mlčala…
Otočil sa rieke chrbtom mal pocit akoby sa vysmievala jeho nešťastiu. Jeho kroky viedli
k parku, k tomu istému parku kde videl to dievča. Nerozmýšľal nad tým, len podvedome kráčal. Už dva dni nejedol ani nespal, vyčerpanosť ho doviedla až k halucináciam. Mal pocit,
že konáre stromov sa k nemu skláňali a naťahovali sa k nemu aby ho mohli obijmuť. Už ťažko rozoznával halucinácie od reality. Všade videl svojho brata, no keď sa k nemu přiblížil, zmizol…
Prišiel do parku, okolo prechádzala nejaká žena, v ruke držiac telefón, do ktorého horúčkovito hlásila objednávky, rýchlo ho obišla a kráčala ďalej. No okrem nej tam nevidel nikoho. Zrakom pátral po dievčati zo pso, no márne. Bol tam sám, len on a jeho nešťastie.
Stále naňho doliehala čoraz vačšia vyčerpanosť. Zakrútila sa mu hlava a odpadol…
Zrazu sa ocitol pred dverami ich bytu, keď ich otvoril dnu zbadal svojho brata. Sedel za jedálenskym stolom a usmieval sa. ,,Ahoj braček, kde si sa flákal?“-Povedal akože karhavo a znovu sa usmial. On stál a nemo pozeral na svojho mŕtveho brata, neschopný zmocť sa jediného slova. Prebral sa až keď z kychyne vyšla ich matka s taniermi v ruke a za ňou usmiaty otec. ,,Adam kde si doteraz bol?”- Ani nečaka na odpoveď a pokračuje. ,,Bež si umyť ruky a hneď k stolu!” Poslúchol, celú večeru neprehovoril ani slovo, ani jedla sa nedotkol. Pocity šťastia sa striedali s udivenosťou. Nemohol pochopiť čo sa stalo, matka s otcom i jeho brat vyzerali šťastne. Usmievali sa a žartovali, a keď dojedli matka s otcom odišli. Ostali tam len samy. Musel vedieť čo sa stalo, podišiel k svojmu bratovi s otázkou v očiach, ktorú ale nevedel vysloviť, no ale napokon sa ale odhodlal. ,,Čo sa stalo??? Veď ty si.....Sklonil hlavu a nedokázal to vysloviť, no jeho brat sa len usmial a pokojne povedal. ,,Áno som” Tak prečo potom??-Znovu pozriel na svojho brata a ani nemusel dopovedať otázku. ,,Zabudol som ti niečo povedať, ja i keď som prehral hru so životom, nevzdával som sa, a ani ty sa nesmieš vzdať, a musíš pomocť otcovi, potrebuje ťa!-Dopovedal a postrapatil mu vlasy, a i keď to Adam z duše neznáša,l tentokrát bol za ten dotyk nesmierne vďačný. V tom sa ale jeho brat začal rozplývať, všetko naokolo bledlo, pocítil ostrú bolesť hlavy.
,,Si v poriadku?“-Začul dievčenský hlas no nemohol otvoriť oči lebo svetlo ho oslepovalo. Cítil dotyk dievčaťa, ako mu podopiera hlavu. ,,Čo ti je?“-Znovu povedalo dievča, keď zbadalo, že sa začína preberať. V tom spoznal ten hlas, otvoril oči i keď mu to sposobovalo ešte vačšiu bolesť a zapozeraj sa do jej nadhernej tváre...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu