.

Neviem to vysvetliť...ale niekedy sa cítim taká šťastná, taká veselá, plná energie, života a lásky. Toho všetkého čo mi v mojom živote tak veľmi chýbalo. A niekedy... niekedy si uvedomím bolestnú realitu. A to, že som sama. Pozerám do zrkadla a hovorím si: 'Si sama.' Tak ako si vždy bola a aj budeš, kým si nekúpiš psa. Vraj je to normálne. To hej, ale nie tak celkom keďže mám priateľa, ktorý sa o mňa má zaujímať. A momentálne mám taký pocit, že to ide zase do tých jeho nálad ako pred tým. Že som mu bola viac-menej ukradnutá a ozval sa iba keď to jemu vyhovovalo. Som taká smutná. A ešte aj chorá. Znova mám chuť ujsť niekam preč. To mi vždy išlo najlepšie. Pobaliť sa, zakývať najbližším a ujsť od problémov preč. Rozmýšľam, čo ma ešte čaká. Viem, že ešte niekoľko mesiacov nemôžem ujsť, aspoň kým neskončím bc. Ale potom. Potom sa uvidí. Možno zmením vzduch, keď niektoré veci nevyjdú. Možno odídem a už sa nevrátim. Prečo nie? 

Veríme, že sa veci zmenia, že sa ľudia zmenia. Ale nezmenia. Bohužiaľ nezmenia, ostanú akí sú a my sme potom zbytočne sklamaní. Vydržalo to chvíľku. Krásnu chvíľku, kedy som naivne verila, že to môžeš vyjsť. Že sa zmenil. 

Bol to iba klam. 

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu