Opäť sa obzerám. 3 mesiace dozadu. Bolo 16.6, ja som mala čerstvo po rozchode a pravdepodobne som plakala do vankúša. Želala som si nebyť tu, počúvala som melancholické pesničky a snažila sa zabudnúť. Popri tom som sa učila na skúšku a písala si s kamarátom, ktorý neveril, že ja a ON skončíme takto. Vravel, že sa dáme dokopy, že náš vzťah nemôže skončiť takto. Na "smetisku". Ja som mu neverila ani pol slova, ale bola som mu vďačná. Lebo ako jediný ma poznal tak....skutočne. vedel aká som. Samozrejme, za tie roky. Pri tom všetkom, čo sme spolu zažili.
Dnes. Je 16.9. Ja som zaľúbená, rovnako ako pred tromi mesiacmi. Do toho istého chlapca, ktorý mi tak veľmi ublížil. Chcem si ho jedného dňa vziať. Chcem aby bol pri mne. Ležím, ešte sa neučím, lebo semester ešte nezačal. Večer sa chystám na cintorín. Položiť kvetiny na hrob tomu, ktorý veril v budúcnosť, v ktorej žijem. Keby som verila na posmrtný život, určite by sedel na obláčiku a usmieval sa. A prial by mi ako nikto. Lebo taký sme mali vzťah. Ja som mu priala tak veľmi, že keď sa mu niečo podarilo, bola som schopná sa usmievať celý deň. Lebo som ho mala rada vrúcne ako nikoho. Bol to priateľ, ktorý bol verný, vždy pripravený, vždy po ruke a hlavne, nikdy nehovoril čo som chcela počuť. Hovoril, čo si myslel. To, čo som vedela, že je pravda, ale nechcela som to počuť.
"Láska sa nikdy nezmieri so stratou, lebo čaká, že bude trvať večne."
Tak môj špecifický druh lásky, ktorý som mala preňho bude trvať navždy.
Chýbaš mi. Každý deň. A mal si pravdu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
25. 9.sept. 2016 18:13
Raz sa znova stretnete...
Napíš svoj komentár