V tých očiach vidím toľko lásky, ale aj strachu z ublíženia. Toľko smiechu, ale aj sklamania a bolesti. Všímam si všetko. Vidím v nich celý vesmír. Už mu bolo ublížené dosť. Ja viem, že bolo. A to je jediné na svete čo nechcem. Ublížiť mu. Hlavne nie potom, čo mi vložil do rúk svoje srdce a verí, že ho nezraním. Nechcem mu ublížiť. Niekedy síce presne neviem, čo myslí, keď mi niečo hovorí.
Tak krátko. Poznáme sa tak krátko, tak málo. A aj napriek tomu sa milujeme. Verím, že mi raz dokáže povedať všetko. Postupne. Krôčik po krôčiku sa spoznáme. Ak bude osud milostivý a dovolí nám to. Chcem aby bol pri mne, iné si neželám.
Vždy keď mu poviem, že ho ľúbim, myslím to vážne. A viem, že aj on. Ale bojím sa. Život ma naučil neveriť ľuďom. Viem, že nie všetci sú zlí. Asi som len nemala to šťastie. Verila som a oni sklamali. A potom znovu a znovu.
Milovala som a oni mi zapichli imaginárny nôž do chrbta.
Hovorila som a oni nepočúvali. Alebo použili moje slová proti mne.
Už nechcem viac opakovať rovnaké chyby. Nechcem sa zase zbierať z trosiek vlastnej existencie. Nechcem byť na dne. Je to hrozný pocit. Ten najhorší. Keď vložíš do niečoho všetko a odrazu ti neostane nič. Je to akoby ti niekto vyhrabal vnútro lyžicou. Tá prázdnota je neznesiteľná.
A zase idem do toho. Vkladám mu do rúk všetko. A verím že nesklame.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
relieforsaddist
7. 2.febuára 2016 22:44
Aspoň dokážeš veriť
4
@qttwiggy Ďakujem a užívam, ver mi...a ja viem, že keď sa lepšie spoznáme a podobne, bude nám super a máme na čom stavať
Napíš svoj komentár