Sám si si strojcom svojho šťastia

Schválne som nepísala osudu. Prečo nie? Jednoduché, ak toto nie je osud, potom už neviem čo. Ako sa dokážu dvaja ľudia roky vídavať a pritom nestretnúť. Ako sa dokážu obchádzať a nespoznať a potom, keď  máš pocit, že si vyrovnaný so svojim životom príde okamih, jediná náhoda, jediná okolnosť, ktorá všetko zmení. Priveje ti do života niekoho, koho poznáš, ale nepoznáš. Vieš ako vyzerá, kto to je, ale nevieš o ňom nič. A za pár bláznivých dní mu vidíš do duše. Vieš veľa, vieš málo. Cítiš lásku k tej duši. Cítiš túžbu po tom tele. Prahneš po niekom, o kom si v takom zmysle nikdy nerozmýšľal. Snívaš o ňom, dýchaš jeho vôňu, bozkávaš tie pery a máš pocit, že to je miesto, kde si smeroval. Milujete sa akoby to bolo naposledy, akoby zajtra nič nemalo byť. Chceš aby tá chvíľa nikdy neskončila, aby to bolo naveky. Ale nepripúšťaš si to. Bojíš sa čo i len rozmýšľať nad budúcnosťou. Nechceš sa potom sklamať. 

Radšej so slzami v očiach myslím na to, že ma podrazí akoby som sa mala tešiť na to čo nás čaká. Radšej sa týram myšlienkami na sklamanie, akoby som si mala pripustiť, že som dokonale šťastná. Radšej pijem z čaše trpkej bolesti, akoby som si mala pripustiť, že toto niekam povedie. A potom, v jeho náručí púšťam všetko von. Myslím iba na to, aká som bláznivá, že sa cítim akoby svet nadobudol všetky stratené farby. Akoby slnko svietilo jasnejšie, akoby bol sneh belší a temnota čiernejšia. A keď počúvam pravidelný tlkot jeho srdca, hrnú sa mi slzy do očí. Ja si nezaslúžim byť šťastná. A on do ticha zašepká tie dve slová: "Milujem ťa."

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu