'Hodil ma na posteľ, prehol si ma cez koleno a stiahol mi legíny. Len natoľko aby obnažil môj zadok. Kričala som naňho nech prestane, lebo sa nasmrť urazím, ale vzrušenie sa mi hrnulo do lona. S hlasným plesnutím jeho ruka pristála na mojom zadku a nechala po sebe červenú pečiatku. Nasekal mi ešte štyrikrát. A samozrejme sa nezabudol opýtať, či budem poslúchať. "Nikdy." Povedala som zastretým hlasom. "Takže ti nestačilo?", opýtal sa nebezpečne potichu. Moje nohavičky už boli premočené vzrastajúcou túžbou. Vedela som, čo bude nasledovať.
Týčil sa nado mnou a na tvári sa mu nehýbal jediný sval. Na chvíľu som sa zľakla, že sa vážne naštval. Pritlačil ma k posteli a začal ma bozkávať na krku. Jemne mi hrýzol tepnu a do ucha šepkal, že ma bude musieť skrotiť. Milovali sme sa divoko a vášnivo. Hnev sa premenil na potrebu, krik na vzdychy a vychutnávali sme si jeden druhého. Keď sme skončili, obaja sme sa k sebe pritúlili. "Milujem ťa.", povedal. "Aj ja teba, prepáč mi.", šepla som. "To nič, láska." A tak som, vyčerpaná hádkou aj uzmierením sladko zaspala.'
O tomto fantazírujem. Len škoda, že hádky väčšinou končia plačom a tresnutím dverami. Nasleduje niekoľko hodín ticha a pocitu zúfalstva. Až kým si jeden neuvedomí, že to nemá zmysel a potlačí vlastné ego ospravedlnením.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
Napíš svoj komentár
teraz si to idem prečítať