Na chrbte som zacítila závan chladného vzduchu, ktorý fúkal z otvorených balkónových dverí. Pomrvila som sa. Zase si sprivatizoval celý paplón. Pretočila som sa na druhý bok. Ruka sa mu zošmykla z môjho brucha. V spánku si ma pritiahol bližšie a pobozkal ma na rameno. Šlohla som mu ten kúsok paplóna, čo nemal omotaný okolo seba. Už som sa naučila nebiť sa s ním, predsa len, ťažko poraziť takmer dvojmetrového chlapa. Usmiala som sa do tmy a pokojne som zaspala. 

Ráno zazvonil budík. 

"Panebože....koľko je hodín?" 

"8"

"A kedy musíš odísť?"

"O ôsmej."

Otvoril oči a celý čas, kým som sa obliekala ma pozoroval s úsmevom. Zbožňovala som jeho ranný rozospatý výraz. Dala som mu pusu a utekala som späť na svoju izbu. Celý deň som sa usmievala. Na pani v trafike, na vodiča autobusu, dokonca aj na kolegov. 

B

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár