boli šťastné! Aj ona snívala o tom, že raz bude mať deti..Lenže osud to zariadil inak. Nedoprial jej šťastie byť matkou. Nikdy nezažije ten pocit, keď
vo vás rastie nový človiečik..Nikdy nebude držať v náručí svoje dieťa! Po tvári jej stekali slzy.Vytiahla si vreckovku a utrela si ich, keď sa ozval jeho
hlas.-Nika, povedal a prisadol si k nej. Bol to Andrej, jej priateľ s ktorým sa nedávno rozišla. Nepovedala mu však skutočný dôvod.
-Prečo plačeš?
-Odíď prosím, zašepkala.- Už mi nevolaj..Je koniec,pochop to.
-Ale prečo? Čo si sa tak zrazu zmenila?
-Zaslúžiš si lepšie dievča. So mnou by si nebol šťastný.
-Ako to môžeš vedieť? spýtavo na ňu pozrel a nežne sa dotkol jej ruky.
-Chod..A skus na mňa zabudnúť.
-To odo mňa nechci.Nikdy na teba nezabudnem.
-Ale áno raz na mňa zabudneš. Nechcem stáť tvojmu šťastiu v ceste.
-Čo to hovoríš?? Počuješ sa vôbec?
-Viem čo hovorím.
-Nie nevieš. Ty si moje šťastie..
-Klameš sám seba, povedala a vstala z lavičky.
-Prečo mi nechceš povedať, čo sa deje?
-Zajtra odchádzam do Prahy za prácou..Už sa viac neuvidíme.
-To mi nemôžeš urobiť.
Bolo to klamstvo. Nechcela, aby viac za nou chodil..Musí na ňu zabudnúť.Ona nie je pre neho. Raz stretne tú pravú a bude jej ešte vďačný za to, že ho nechala.
-Neodchádzaj prosím, pozrel jej do očí. Ona odvrátila pohľad. Nedokázala sa mu dívať do očí a klamať.
Vstala z lavičky a usmiala sa naňho. -Zbohom, Andrej.Prajem ti do života všetko len do dobré..
Rozbehla sa a on za nou.Pevne ju chytil za ruku. -Nepustím ťa pokým mi nepovieš, prečo si sa so mnou rozišla.
-Nechaj ma, musím ísť..
Andrej sa však nenechal tak ľahko odbiť. Chytil ju za tvár a chcel ju pobozkať, no ona sa mu vytrhla. Bežala parkom zanechajúc ho tam stáť samého, so zlomeným
srdcom a hlavou plno otáznikov.To nebola Nika, ktorú poznal..Niečo ju zmenilo a on musí zistiť, čo.
Po príchode domov sa trpko rozplakala. Stále ho ľúbi, no musí ho opustiť..pre jeho dobro, vravela si. Večer ju prišiel opäť navštíviť. Neotvárala. Stála v
chodbe a s tlčúcim srdcom čakala, kedy odíde. Ked ho videla odchádzať, niečo v nej sa lámalo..V sobotu ráno, len čo vyšla z bytu, pribehol k nej on. S výrazom
tváre, ktorý hovoril, že sa len tak ľahko nevzdá.
-Neodišla si, vedel som to, povedal víťazoslávne.
-Čo chceš? nevrlo naňho pozrela.
-Musíme sa porozprávať..
-O čom?
-Dobre vieš.
-Teraz nemám čas..Idem do obchodu. On šiel s nou. Pomohol jej nakúpiť a odniesť tašku.
-Dakujem za pomoc.
-Nepozveš sa k sebe?
-Tak dobre, podvolila sa napokon.
Sadli si do obývačky, kde toľkokrát spolu debatovali o spoločných plánoch a ich budúcnosti.
-Zmenila si sa..Správaš sa ku mne chladne a to ma raní.
Nika nervózne klopkala prstami po stole.- Zaľúbila som sa..
-Do koho? začudovane na ňu pozrel.
-Do kolegu, čo k nám nedávno prišiel.Už sme aj spolu boli na rande. Prečo mu klame? Prečo to robí??Nevidí ako mu to ubližuje?? Sklopila zrak, nevedela zniesť jeho
pohľad.
-Aha. Mohla si to povedať skôr, povedal a zdvihol sa na odchod.
-Tak vám želám, aby ste boli spolu šťastní.
Neodpovedala len sa so smútkom dívala ako si obúva topánky a vzápätí mizne vo dverách. A máš čo si chcela..
Navždy budeš mať v mojom srdci miesto, ale musíme sa rozísť. Tak to bude najlepšie, ospravedlňovala v duchu svoje konanie. Stále mala pred očami jeho tvár, ked mu povedala
to odporné klamstvo.Klamala som len pre tvoje dobro..Z uvah ju zrazu vytrhlo nervózne zvonenie. Pobrala sa otvoriť. Vo dverách stála jej kamarátka a tvárila sa dosť rozrušene.
-Čo si povedala Andrejovi, keď išiel od teba taký zničený??
-E som zaľúbená do kolegu.
-Čo???
-Prečo mu to robíš?
-Aby už na mňa konečne zabudol.
-Mala by si mu povedať pravdu.
-Bol by sklamaný.
-Takto mu ešte viac ubližuješ.
-Aj tak by ma opustil, keby to vedel.
-Nemyslím..
-Ty to nechápeš..Andrej by chcel deti. Vždy túžil po veľkej rodine. A ja mu to nikdy nesplním..
-Môžete skúsiť adopciu.
-S tým by isto nesúhlasil.
-Rozprávali ste sa niekedy o tom?
-Nie.Nikdy na to nepadla reč.
-Tak vidíš.
Popoludní sa rozhodla, že sa pôjde pozrieť na ich obľúbené miesto..Pútalo ju k nemu toľko spomienok na neho..Tam jej prvýkrát vyznal lásku..To miesto sa nachádzalo na kraji lesa
a bola to stará lavička ukrytá medzi jedľami. Tá lavička vedela ich tajomstvá. Keby si na ňu ľahla, mohla by jej porozprávať o dvoch zaľúbencoch, ktorí na nej sedávali, spolu sa smiali,
načúvali šumu stromov..Ona bola svedkom ich rozhovorov,ktoré tak rada počúvala..Ona jediná videla, keď sa pery tých dvoch spojili..
Sadla si na ňu a pohladila jej drevo..Pomaly sa na ňu zosunula a tíško plakala. Lavička ničomu nechápala..Kde je ten s ktorým ju vídala? Čo sa stalo? Prečo nie je s ňou?
-Čo tu robíš? začula.
Vystrašene sa posadila. Andrej na ňu hľadel akosi nevraživo..To ju zaskočilo.
-Ako s tým kolegom? spýtal sa nečakajúc na jej odpoveď.
-Zajtra sa máme znova stretnúť, zaklamala.
-Rýchlo si ma vymenila za iného, povedal s trpkosťou v hlase.
-Pôjdem, zdvihla sa z lavičky.
-Tak sa maj, zamrmlal Andrej.
Rezko vykročila. Ked už bolo dosť ďaleko od ich miesta, ešte sa obzrela. Andrej tam stále sedel a pozoroval ju. Chcela mu zakričať, že to nie je pravda..Ale z hrdla jej nevyšiel ani hlások..
otočila sa s očami plným slz a opäť pokračovala v ceste..
Andrejovi stále vrtalo v hlave, prečo sa vybrala práve na ich miesto..Prečo sem nešla s tým kolegom, ale sama? A dokonca aj plakala. Ked ju oslovil, zbadal jej na lícach lesknúť sa pár slz.
Aké to boli slzy? Ľútosti, smútku či sklamania?? Zavolá jej kamarátke..Skúsi sa nou porozprávať o Nike..
-Ahoj Nika, tu je Andrej.
-Ahoj.
-Nemáš dnes večer chvíľku čas?
-Jasné mám.Ide o Niku, však?
-Áno.Tak o koľkej by som sa mohol prísť?
-Aj o hodinu môžeš.
-Super..O šiestej som u teba.
-Budem ťa čakať.
-Zatiaľ sa maj, povedal a zložil. Marek sa zamyslene zadíval do trávy. Vtom sa zháčil. Zohol sa a zdvihol prsteň, ktorý daroval Nike na ich zásnuby.
A vtedy si spomenul ako si včera zakrývala stále pravú ruku. To preto, aby nevidel, že má jeho prsteň. Aj dnes ho mala..A zajtra že vraj ide s tým kolegom..
Cudné veru, pomyslel si.
Presne v tej chvíli ako našiel jej prsteň si Nika uvedomila, že ho nemá na prstenníku. Stratila ho..Zajtra ho príde hľadať, povedala si. Vrátiť sa tam teraz by určite nebol dobrý nápad.
-Dnes som opäť stretol Niku..A vieš kde? pozrel Andrej spýtavo na Natašu.
-Na vašom miestečku??
-Áno presne tam. A vieš čo robila, keď som ju tam našiel?
-Plakala?
-Áno. Ležala na lavičke so sklonenou hlavou. Potom som ju oslovil a ona si rýchlo utrela rukou slzy..Aj slepý by videl, že plakala.
-A pozri toto som našiel pri lavičke, ukázal jej Nikin prsteň.
-To je jej prsteň. Asi ho mala so sebou.
-Aj ja si myslím. Nechápem prečo ho nosí, keď je zaľúbená do kolegu. Trochu divné, nie?
-Nie je to tak ako ti povedala.
-A ako teda?
-Ten kolega je len výmysel..
-Ale prečo?
-Aby si na ňu rýchlejšie zabudol...
-Kvôli čomu???
-To by ti mala povedať ona sama..
-A ty mi to nepovieš??
-Nechcem sa medzi vás pliesť..
-Nasťa, prosím..neber to ako pletenie..Musím to vedieť..
-Čo ak sa na mňa nahnevá?
-Neboj nevyzradím jej, kto mi to povedal.
-Tak dobre, podvolila sa napokon..
-Nika sa bojí, že ju nebudeš chcieť, lebo ti nikdy nesplní tvoj sen o veľkej rodine..
-Nemôže mať deti?
-Áno..Kvôli tomu sa s tebou rozišla.
-Blázonko..Preto by som ju neopustil. Ľúbim ju taká aká ja..Však deti si môžme aj adoptovať, nie?
-Aj ja som jej to vravela..ale ona mi neverila.
Ich rozhovor prerušilo zvonenie Andrejovho mobilu.Bola to jeho mama.
-Ahoj, mami, zdvihol.
-Andrej..na druhom konci začul hlasné vzlykanie.
-Mami, čo sa deje? preľakol sa.
-Katka a Mirko mali nehodu.. neprežili to...
Správa o smrti Michalovej sestry a manžela ju úplne šokovala. Ved nemali ani tridsať rokov! Obaja boli ešte takí mladí, plní elánu a chuti do života..Co bude teraz
s ich synom? Malým Jurkom? Kto sa bude on starať? Vzala do rúk album a našla si ich spoločnú fotografiu s malým Jurkom. Sedeli na lúke, veselí a vysmiati.
Jurko zvieral v rúčke gumového medvedíka a sedel jej na kolenách.. Do očí jej vhŕkli slzy..
Tiekli dolu lícami a ona ich nevedela zastaviť..A vtom niekto zabúchal na dvere. Utrela či slzy a pobrala sa otvoriť. Na jej veľké prekvapenie stál vo dverách ten ktorého stále ľúbila..Držal na rukách malého Jurka a vôbec sa netváril tak nevraživo ako minule.
-Ahoj Nika, pozdravil ju.
-Prišli sme ťa pozrieť.
-Hm,poďte ďalej, povedala a odtiahla sa od dverí, aby mohol vojsť dnu.
-Jurko a ja máme na teba jednu otázku.
-Áno,zvolal maličký.
-Akú? zvedavo si ho premerala.
-Chcel by som si ťa vziať, Nika..
Ona naňho prekvapene vyvalila oči...
-Ale ja nikdy nebudem môcť mať deti, vyriekla zrazu.
-Pst, položil jej na ústa prst.-To všetko viem, Nataša mi to povedala.
-Nika.., ozval sa Jurko a podišiel bližšie k nej.
-Moja mamička a ocko odišli do nebíčka.A teraz sa o mňa bude starať ujo a ja by som veľmi chcel, aby si sa o mňa starala aj ty. Budeš? spýtavo sa na ňu zahľadel.
Ona pohladila Jurka po vlasoch a vyhŕkla: -Áno,budem.
Andrej sa usmial a malý Jurko jej natešene vyliezol na kolená..V tej chvíli boli slová úplne zbytočné..
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
15matka14
22. 5.mája 2010 13:15
úžasné
Napíš svoj komentár