Marek sa zasnene rozhliadol okolo seba. Ako dávno tu nebol! Vietor tíško ševelil v korunách stromov a on sa v spomienkach vracal do minulosti. Pred očami si vybavil jej tvár, orieškovohnedé oči, dlhé gaštanovohnedé vlasy siahajúce až po plecia, nádherný úsmev. Zavrel oči a spomínal... . Bolo to pred dvomi rokmi. On mal osemnásť a ona sedemnásť. Každé leto chodievala k tete na prázdniny do Zuberca. Poznali sa už od detstva. Najprv to bolo len také nevinné kamarátstvo, ktoré neskôr prerástlo do lásky. V to leto trávili spolu každý deň. Hrávali spolu bedminton, korčuľovali sa či túlali po blízkych horách. A dnes prvýkrát po dvoch rokoch opäť prišiel na miesto, kde jej vyznal lásku. Vánok mu vial do tváre a jemu sa zdalo, že šepká o nej. Z očí mu vytryskli slzy. Sadol si na skalu a načúval melódiu potôčika. Prečo? pýtal sa v duchu. Videl ju ako sedia na brehu rieky a smejú sa. Videl ako hádžu kamienky do potôčika. Videl ako si vyzula topánky a vošla bosými nohami do vody. Musel vstať. Spomienky ho celkom zaplavili. Všade kam sa pozrel, videl niečo, čo mu ju pripomínalo. Počul jej smiech krásny a zvonivý. Rozbehol sa s vetrom opreteky po lúke, na ktorej sa tak často naháňali. Ako aj v ten posledný deň... . Chcel myslieť na niečo iné, ne nešlo to. Stál mal pred sebou jej obraz. Zastavil sa až v dedine. Od behu bol celý zadychčaný a spotený. Pomaly šiel ulicou, keď zbadal oproti ísť nejaké dievča. S búšiacim srdcom sa jej pozrel lepšie do tváre. Obliala ho horúčava. Bola to ona. Dievča, ktoré miloval a ešte stále mal rád.- Anička si to ty? spýtal sa.
Uprela naňho krásne sivé oči.- Áno ja, odvetila. Marek si myslel, že sníva. Konečne ju opäť vidí! Toľko sa načakal!
- Musím už ísť, povedala.
-Počkaj. Chcel jej toho toľko povedať, no slová mu zrazu uviazli v hrdle. Niečo v jej pohľade ho zmiatlo.
-Vrátila sa, povedal svojej sestre, keď prišiel domov.
-Kto?
-Anička ale bola akási smutná. Ktovie prečo.
-Ešte stále ju ľúbiš, však?
-Áno. Zajtra ju pôjdem navštíviť, aby mi zase neutiekla.
-Teraz už chápem prečo si nikdy nejavil o žiadne dievča záujem.
Marek sa usmial. –Čakal som na Aničku, aj keď to trvalo trochu dlho.
-Ale oplatilo sa, nie?
-Iste.
Do izby zrazu ako víchor Marekov mladší brat, Lukáš.
-To je priam neuveriteľné!
-Čo? spýtal sa ho Marek.
-... predstavte si stretol som Aničku. Tú tvoju milú, dodal s dôrazom na posledné slovo.
-Aj ja som ju videl.
- A všimol si si, že krívala?
-To vážne? vyvalil naňho Marek oči.
-Asi nie, utrúsil Lukáš.
Zuzka s Marekom si vymenili prekvapené pohľady.
-Chúďa. Ktovie čo sa jej vlastne stalo.
-Možno má vyvrtnutý členok, povedala Zuzka a tým sa debata skončila.
Marek ešte v ten večer zašiel za Aničkou. Nemohol čakať do rána.
-Dobrý deň je Anička doma? spýtal sa tety.
-Počkaj chvíľu hneď ju zavolám, povedala.
-Ahoj, pozdravila ho Anička nesmelo spoza polootvorených dverí.
-Nejdeš von?
-Nie už je neskoro.
Marek bol trochu sklamaný, no nedal to však najavo.
-Potrebujem sa s tebou porozprávať.
-O čom?
-O tebe.
-A čo by si chcel o mne vedieť?
-Prečo si sa potom neozvala? Celé dni som čakal, že i aspoň prezvoníš, no ty nič.
Aničke v očiach zaleskli slzy.- Nechcem o tom hovoriť. Aj tak by si to nepochopil, odvetila a chcela zavrieť dvere, no Marek ich zachytil.
-Nezatváraj prosím.
-Odíď. Bude lepšie, keď sa nebudeme vídať.
-Ale prečo? Čo som ti urobil?
-Ty nič... .
-Ľúbim ťa, zvolal plačlivo.
- Zabudni na mňa. Dobre?
-Nie to nemôžem.
-Musíš. Aj tak už nič nebude také ako predtým.
-Anička pod večerať, začuli spoza dverí hlas jej tety.
-Tak sa maj.
Marek sklamane pustil ruku od dverí. Aký len mala zvláštny smútok v očiach.

-Zajtra pôjdem domov, oznámila Anička svojej tete na druhý deň pri raňajkách.
-Už zajtra? Veď si tu bola len dva dni.
-Viem, ale už tu nemôžem dlhšie ostať.
-Kvôli Marekovi, však?
-Áno, odvetila.
Stále ho ľúbila. Možno ešte viac ako predtým a preto si povedala, že bude lepšie, keď odíde. Musí na ňu zabudnúť. Nech si nájde zdravé dievča. Ona mu nechce komplikovať život. Radšej ostane sama. Veď kto by si ju zobral s takou nohou? Nikto. Vstala z gauča a trochu krivkajúc zamierila cez terasu do slnkom zaliatej záhrady. Dívala sa na obrysy Roháčov, vypínajúcich sa v diaľke. Z očí sa jej liali slzy. Už nikdy viac nevyjde na Sivý vrch. Už nikdy sa nebude môcť dívať z tej výšky do doliny. Nikdy. Zo zamyslenia ju vytrhlo zvonenie mobilu. Bol to Marek. Často jej volal alebo písal sms, na ktoré mu nikdy neodpovedala. Nemohla. Nemala na to odvahu. Mobil však vytrvalo zvonil ďalej a ona už chcela zdvihnúť, no v poslednej chvíli si to rozmyslela. O päť minút jej prišla sms správa.

Ahoj Anička. Nechápem čo sa deje. Prečo nedvíhaš? Ak máš iného prepáč, nebudem ti volať.

Do očí sa jej tisli slzy. Prečo mu to vlastne nepovie? Čo jej v tom bráni? Vedela, že je to strach. Bojí sa ako prijme tú krutú pravdu, že nikdy nebude zdravá, že nebude môcť jazdiť na bicykli či ísť na kúpalisko. V hrdle jej navrela obrovská hrča. Povie mu to, rozhodla sa napokon. Vyšla zo záhrady a zamierila na ulicu. Marek býval iba o pár domov ďalej takže to nemala ďaleko. Otvorila bránku a prešla po dláždenom chodníku k vchodovým dverám, keď začula ako na ňu niekto volá.
-Anička! Prekvapene sa otočila. Bol to Marek.
-Ahoj, pozdravil ju.
-Ahoj, odvetila a pri jeho prenikavom pohľade sa trochu začervenala,
-Musím ti niečo povedať, dostala s námahou zo seba. Jeho modré oči ju uprene sledovali.
-Vieš vtedy pred dvomi rokmi som mala autonehodu. Stalo sa to v septembri, cestovala som s rodičmi domov od tety, keď do nás narazil opitý vodič vo veľkej rýchlosti. Rodičia to neprežili a ja som vyviazla len zázrakom. Mala som zlomené stavce, ruku, dve rebrá a hrozilo, že prídem aj o ľavú nohu. Keď mi lekár oznámil, mi ju budú musieť amputovať, psychicky som sa zrútila. Bolo to pre mňa hrozne ťažké.
-Tak preto si mi nikdy nedvíhala, však?
-Áno, odvetila.
Marek ju chytil za obe ruky a pozrel jej nežne do očí.
- Ale mne nevadí, že máš amputovanú nohu. Ľúbim ťa takú, aká si.
Aničke sa od toho, čo počula, zatočila hlava.
-Nebudem môcť chodiť na túry, ani na kúpalisko... .
-Už nič nehovor, povedal Marek a vtisol jej na pery bozk.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár