Harry Potter podla Neny- ak si fanušik HP, budes vediet co pisem 2-12.

Ako som si uvedomila svoje myšlienky, jemne som sa zhrozila. Čo? Posadila som sa a počúvala ako mu Hermiona s Ronom vysvetľujú to, čo mne.
O tri hodiny rozprávania som musela odísť. No nastali dni, keď som v ráde trávila s Ronom, Hermionou a Harrym skoro každú chvíľu. Okrem spania. Raz som sa takto zobudila o ôsmej ráno. Zaklopala mi na okienko sova. Usmiala som sa a otvorila jej ho. Objednala som pre Harryho darček k jeho narodeninám.
„Ďakujem,“ pohladkala som sovu a dala jej vodu aby si odpočinula. Kúpila som detský metlobalovy štadión spolu s figúrkami a loptami. Normálne sa s nimi dalo hrať. Položila som to s úsmevom na stôl a išla s úsmevom dole, keď v tom som začula: „nesmie to vedieť. Toto je iné ako, že sa o ňu zaujímajú.. Aj keby naliehala, nič nehovor,“ šepkala Dora mame.
„Čo mi nemá hovoriť?“ vošla som k nim. Až nadskočili od preľaknutia.
„Počúvať sa nemá.“
„Ohovárať sa nemá,“ sadla som si k hriankam.
„Dnes ostávaš doma,“ pozrela na mňa Andromeda.
„Čo? Prečo?“
„Lebo.“
„Chcem ísť do rádu. Baví ma to tam.“
„Nechceme aby ste s Harrym boli pri sebe. Chápeš? Museli by sme naraz zachraňovať dvoch. A nechcem počuť nijaké protesty! Chápeš?“ hľadela mi do očí.
Dobre vedela, že zlé znášam rozkazy, no rešpektovala som celú rodinu (Tonksovcov) pre to, čo všetko pre mňa urobili.
„Dobre,“ odhryzla som si,“ ale zajtra je oslava. Harryho narodenín a toho, že sú Ron a Hermiona prefektmi.“
„Neviem či tam budeš môcť ísť.“
To som sa už naštvala: „preboha veď som už dospelá! Chcem tam ísť!“ naštvane som položila chlieb a odišla hore. Všetko okolo toho, ako ma musia strážiť ma neskutočne štvalo. Celý deň som z izby nevyšla. Aj keď za mnou chodila teta. Okolo jedenástej som zaspala. Moje sny sa prelínali presne ako moje myšlienky, keď v tom som niečo zacítila. Ruku na ústach? Otvorila som vystrašene oči. Teta Andromeda sa na mňa usmieva a drží mi ústa?
„Ahoj srdiečko,“ nahla sa ku mne. Takýto pohľad teta nemá. Mama?!
Začala som sa hneď zdráhať a brániť.
„Takto by to nešlo dcérka,“ pritlačila mi rukou na krk. Ledva som dýchala,“ počúvaj ma... vrátiš sa ku mne a svojmu otcovi!“
Snažila som sa chytiť prútik na nočnom stolíku.
„A vieš kto je tvoj otec?“ nahla sa k môjmu uchu,“ temný pán. Takže pekne pôjdeš s5 k nám aby si nebola taká sprostá posielať sovu, keď máš byť ukrytá.“
„Pusť ma,“ bránila som sa. Dala mi facku.
„To aby si sa učila rešpektovať toho, koho máš.“
„Ty to nebudeš. Pusť ju!“ počula som, že niekto zakričal za nami. Usmiala sa ešte viac, pustila ma a otočila sa. Zhlboka som sa nadýchla. Hľadela na Doru.
„Tak nabudúce. Dcérka, krásne privítanie,“ zmizla.
„Si v poriadku?“ hneď si ku mne sadla Dora. Prikývla som.
„Prečo ste mi nepovedali, že ušla?“ držala som sa za krk.
„Ušli.“
„“Ešte lepšie“,“ rozplakala som sa,“ počula si čo mi hovorila?“
„Nie,“ objala ma,“ len som sem hneď bežala keď som započula nejaký šumot. A neplač. Nič ti už neurobí. A čo by som mala počuť?“
Nie. Nepoviem jej to. Nikomu.
„Nič... len, že sa musím vrátiť a tak.“
„Pobaľ si veci,“ postavila sa.
„Dora... môžem sa s tebou o niečom porozprávať?“
„Jasné,“ vybrala kufor a otvorila ho.
„Chcem vlastné bývanie,“ vyšlo zo mňa.
„Zbláznila si sa?“
„Prepáč. Robím to pre tvoje dobro,“ namierila som na ňu prútikom,“ Petrificus totalus.“
Spadla na zem. Zbalila som si všetky veci a odišla. Nemôžem predsa u nich ostať, keď som dcéra Voldemorta. Zabili by ich. O môj bože. Išla som cestou a plakala. Nechcela som vôbec žiť. Vtedy som si niečo uvedomila. Zastavím ho. Aj keby neviem čo. Aj keby som mala umrieť. Rozhodne sa k nim nepridám, takže druhá alternatíva je toto. Zrazu sa mi na tvári objavil úsmev. Mám kopu peňazí, čo som vybrala z účtu Lestrangeovcov, niečo mám svoje... a tak som si kúpila dom.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu