Položil perinu s vankúšom na posteľ a odišiel. Sadla som si a počula len buchnutie vchodových dverí. Pozrela som do zrkadla a plakala ešte viac. Ľúbila som ho. Celým srdcom. Ale správal sa ku mne ako idiot....alebo žeby som sa tak správala ja? To som si pripustiť nechcela. Jednoducho nie. Rovnako ako som nechcela ani pomyslieť na to, že som neplodná. Celú noc nebol doma. Ráno som sa osprchovala, obliekla, najedla a šla do nemocnice. Nemala som službu no potrebovala som niečo robiť. Inak by ma porazilo. Keď som sa na obed vrátila domov, cítila som vôňu jedla. Zhlboka som sa nadýchla a vošla do kuchyne. Remus akurát nakladal obed. Mäso s pečenými zemiakmi. Vyzeralo a voňalo to úžasne.
„Ahoj,“ pozdravila som opatrne aby si všimol, že som doma.
Položil tanier a otočil sa ku mne: „ahoj.“
„Prepáč.“
Pomaly ku mne došiel: „za čo?“
„Všetko. Preskočilo mi. Úplne. Máš pravdu. Ak nám to raz nie je súdené, tak deti mať nebudeme,“ hovorilo sa mi to veľmi ťažko a pálili ma oči. On to vycítil a objal ma.
„Zlato neplač.“
„Prosím neopusť ma,“ roztiekli sa mi slzy.
„Nikdy v živote by som ťa neopustil. Nikdy! Prisahám.“
„Ľúbim ťa. A nechcem o teba prísť,“ odtiahla som sa a hľadela mu do tváre. Krásnej. Milujúcej.
„Aj ja teba láska.“
„Mňa to tak mrzí. Hlavne tá facka. Veľmi.“
„Nemyslí na to.“
„Už nechcem dieťa,“ priznala som,“ radšej budem šťastná len s tebou ako nešťastná sama. Lebo takýmto tempom by sme sa určite rozišli.“
Prekvapene na mňa hľadel. Priam šokovane. No stála som za svojim.

O dva týždne:

Šťastne som ležala vo vani opretá o Remusa. Užívali sme si spoločný kúpeľ a hlavne jeden druhého. Hladil ma po tele a ja som mu ďakovala bozkami. Nič som neriešila, len bola s ním. A to mi pomáhalo.
„Počkaj,“ zastavila som ho keď som niečo započula,“ niekto je dole.“
„Čo?“ započúval sa Remus,“ to sa ti len zdalo. Nič nepočujem.“
„Asi máš pravdu,“ usmiala som sa a sadla si na neho obkročmo. Bozkal ma na krku.
„Počkaj,“ teraz zastavil Remus,“ počujem kroky.“
„Prestaň. Už to nie je smiešne,“ varovala som ho a postavila sa. Vyšli sme z vane a obliekli si župany. Na chodbe sme sa rozdelili. Ja vrch a Remus dolné poschodie.
Nikde som nikoho nenašla, keď sa zdola ozvalo: „láska poď dole. Mám prekvapenie.“
Zložila som prútik a zbehla dole: „čo j.....,“zasekla som sa v dverách do obývačky,“ Sirius?!“
Usmial sa na mňa a prikývol: „Ahoj. Prepáčte ale nemohol som len tak zazvoniť a čakať. Musel som byť za psa. Stále ma hľadajú.“
„Chápem. Ahoj,“ spamätala som sa a objala ho.
„Mám odkaz od Dumbledora,“ sadol si na gauč. Vyzeral hrozne. Špinavo a vyhladovane.
„Počkaj chvíľku,“ odbehla som si do kuchyne a priniesla tri šálky čaju plus ráno upečenú bábovku.
„Ani netušíš ako dlho som nemal koláč,“ začal sa napchávať.
Smiala som sa: „Sirius bol si proti tomu aby sme ťa schovávali a teraz sám prídeš? Zmenil si názor?“
„Nie,“ zapil čajom a pozrel na mňa,“ zmenili sa okolnosti.“
„Aké?“ nechápala som.
„Niečo sa stalo na trojčarodejnickom turnaji. Teda deje sa toho veľa už od septembra, no nechcel som vás tým zaťažovať. Hlavne kvôli vašim problémom.“
„Problémom?“ nechápala som dvojnásobne.
Sirius pozrel na Remusa. Vtedy mi to došlo.
„Ty si mu písal o.... tom?...“ spýtala som sa.
„Nen, teraz ide o Harryho a o to, že sa pred troma hodinami vrátil Voldemort,“ zastavil ma Sirius.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár