Slzy a zbitý pohľad na ňu fungovali. Vymýšľala som si o manželstve hrozné veci. No musela som. Čo sa dá robiť? Takto som kydala na Remusa a tlačila sa Umbridgeovej do riti.
„Takže som ten najhorší,“ hľadel na mňa Remus v sobotu v posteli.
„Iba pred ňou. Ani si nevieš predstaviť čo sa tam deje. Minerva ju neznáša, Dolores neznáša celú školu takže musím docieliť aby aspoň mňa pokladala za spojenca. Všetko hovorím Dumbledorovi. Predstav si, že mi dala učebnicu elixírov z roku 1850. Pri tom vie o elixíroch prd. Úplne celému ministerstvu preskočilo. A prorok tomu pomáha.“
„Ja viem, že musíš. Ale trápi ma to.“
„Aj mňa. Ani jediné zlé slovo na teba nie je pravdivé. Práve naopak. Vieš aké mám chute ublížiť jej keď začne hovoriť o vlkolakoch? Je mi z nej zle.“
Pomaly si ma pritiahol a hladil ma po ruke: „nech už je február. Skončíš v škole.“
„Aj ja si to prajem, lenže kto bude potom dávať pozor na Dolores? Zatiaľ ju držím na uzde a kamuflujem nejaké veci, ktoré by sa jej nepáčili. Ale keď odídem? Čo s tými deťmi?“
„Ale čo naše dieťa? Neželám si, aby si vo februári ešte bola na Rokforte.“
„Bojíš sa?“ usmiala som sa.
„Samozrejme. Nemyslím si, žeby bolo niekde na zemi viac očakávané dieťatko.“
Rozosmiala som sa: „mnou či tebou?“
„Obidvoma,“ pošepkal a bozkal ma. Silno som ho objala a užívala si to.

O dva týždne:

Stála som v obývačke pred zrkadlom a obzerala si bruško. Ešte sa nezväčšovalo. Bol to len druhý mesiac, no aj tak ma ten pocit hladil pri srdci. Že vo mne rastie niečo, čomu sme spolu s Remusom dali život. Usmievala som sa.
Síce so školou to šlo dole vodou, Umbridgeová uplatňovala choré zákazy, tresty, prikazovala a popri tom mi zobala z ruky, mala som pocit, že sa mi nič nemôže stať.
Až na to...čo sa stalo o pár hodín neskôr. Remus nebol doma, lebo zas niečo riešil pri vlkolakoch a keďže som bola unavená, ľahla som si sama do postele. Snívali sa mi divné sny, až som sa prebudila na dotyk.
„Zas tak neskoro?“ pošepkala som mysliac si, že to je Remus. Keď som cítila ruku na ústach, otvorila som prudko oči.
„Dobré ráno ty malá špina,“ uvidela som Bellu. Trhlo mnou a chcela som kričať. No držala ma,“ prestaň! Kvôli tebe som hnila v Azkabane!“
„Pusť ma!“
„Všetko si teraz odpykáš!“ bola zrejme taká šťastná, že ma konečne má, že si nevšimla moju voľnú pravú ruku. Chytila som ňou čerstvo vylúhovaný odvar proti nevoľnosti ktorý stál na nočnom stolíku a vyliala jej ho do tváre. Hneď si chytila tvár a rozbehla som sa preč. Bála som sa ešte viac ako predtým keď ma uniesla, lebo teraz sme boli dvaja. Ja a dieťatko. Nemyslela som na seba ale na neho.
„Ty suka!“ utekala za mnou a vysielala kliatby. Prútik som nestihla vziať, preto som sa len uhýbala. Jedno zaklínadlo ma ale zasiahlo do chrbta a spadla som na zem. Chytila ma za vlasy, postavila a kopla som ju do brucha. Zavila a vybehla som z domu na záhradu kde sa už dalo premiestniť. Celá zmordovaná som hľadela na Brloh. To bolo prvé čo mi napadlo. Svitalo a utekala som ku známemu poschodovému domu. Zatrieskala som na dvere.
O chvíľu otvorila rozospatá Molly v župane.
„Nena? Čo sa stalo?“ hneď ma pustila dnu.
Oprela som sa o kuchynskú stenu a zosunula sa dole: „Bella.“
„Čo? Ona je v Azkabane.“
Pokrútila som hlavou. Ešte nikdy som ju nevidela takú vystrašenú a bledú.
„Nie je,“ vyšli mi slzy,“ povedz, že na mňa tak hľadíš, lebo mám mokré pyžamo a nie krvavé.“
„Nen....“
Viac hovoriť nemusela. Cítila som ako mi pyžamo na nohách vlhne krvou. Zaborila som tvár do dlaní a plakala.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
martusqa49  24. 10. 2012 21:23
Dúfam, že Nena neprišla o dieťa keď sa tak dlho oň snažili
Napíš svoj komentár