Kľačala som nad wc misou a Remus mi držal dlhé vlasy. Protivlkolači elixír mi nerobil dobre a telo s nim bojovalo. Výsledkom bolo časté zvracanie.
„Už?“ spýtal sa ma Remus.
Prikývla som, spláchla a umyla si ústa.
„Je mi ľúto, že takto trpíš,“ pohladil ma po líci.
„Ja to zvládnem. Chceme dieťatko. Niečo musím obetovať.“
„Ale viac deti mať nebudeme. Pozri čo to s tebou robí.“
Síce neochotne, no prikývla som. Čím ďalej tým viac mi bolo horšie a horšie. Vzala som do ruky pohár a napila sa vody. Celá som sa triasla.
„Láska vážne nechceš ísť do nemocnice?“ bál sa o mňa.
„Po prvé ja som liečiteľka a po druhé je normálne, že tehotná žena má nevoľnosti.“
„Po prvé nie si zameraná na tehotenstvo a deti, po druhé ty máš nevoľnosti vkuse.“
„Nič mi nie je, dobre?“ opatrne som sa postavila.
„Zlato...dobre vieš, že to nie je bežné tehotenstvo.“
„Je mi fajn.“
O mesiac:
Usmievala som sa do zrkadla so zdvihnutým tričkom a obzerala som si zaoblené bruško. Už bolo viditeľné. Bol to neopísateľný pocit ktorý ma napĺňal napriek všetkým komplikáciám. Pohladila som ho a predstavovala si, či to maličký alebo maličká cíti.
Niekto zaklopal. Hneď som si zhrnula tričko, obliekla si dlhý voľný sveter a otvorila.
„Áno?“ pozrela som na Dolores.
„Poď so mnou,“ kráčala chodbou. Prekvapene som vzala prútik, zatvorila a nasledovala ju. Na konci chodby čakal Filch spolu s Čcho. Plakala a zakrývala si tvár.
„Čo sa stalo?“
„Hneď sa dozvieš,“ odbila ma Dolores a ako diktátor cupitala po chodbe. Keď sme zastavili pred DUmbledorovou pracovňou, nemala som z toho dobrý pocit. Kým Dolores otočila kľučkou, Čhco si utrela slzy a pozrela na mňa. Na čele mala napísané- Donášač.
„O nie....,“ pošepkala som si v duchu a nadvihlo mi žalúdok. Zalial ma pot a musela som sa oprieť. Prišlo mi strašne zle.
„Čo ti je?“ odmerane sa spýtala Dolores. Nestihla som ani odpovedať a prestala som vnímať.
Prebudila som sa až v nemocničnom krídle odkiaľ ma vzali do nemocnice. Odobrali mi krv a moč a čakala som na izbe. Nahnevane som sedela na posteli a hýbala nohami hore-dole. Po hodine som zazrela otvárajúce sa dvere. Vošiel Remus.
„Ahoj láska.“
Postavila som sa: „čo sa stalo v Rokforte?!“
„Upokoj sa a ľahni si,“ prikázal mi.
„Remus hovor! Videla som čo mala Čcho na tvári. Vie Dolores o DA?“
„Odkiaľ vieš o DA?“
„Harryho učím oklumenciu. A rozprávame sa. Tak mi to už povedz!“ chytila som ho za tričko.
„Počkaj,“ dal mi ruky dole,“ pokiaľ si neľahneš pekne do postele, nič ti nepoviem.“
Síce nerada no rezignovala som a ľahla si.
„Pozri kde si skončila keď na seba nedávaš pozor.“
„Dávala som pozor!“ skríkla som na neho.
„Nen uvedomuješ si, že si skolabovala? Mohla si pokojne potratiť. Tak sa upokoj.“
Dva krát som sa nadýchla, vydýchla a pozrela mu do očí: „som pokojná. Čo sa stalo?“
Chytil ma za ruku: „Dumbledore už nie je riaditeľom....“ a rozprával niekoľko minút o tom, ako Dumbledora obvinili z „budovania armády“ proti ministerstvu a, že ako zvyčajne Fudgeovi vytrel riť a zmizol. Dolores to vzala do svojich rúk a všetko ide dole vodou.
„To mi stačí,“ postavila som sa a začala sa obliekať.
„Čo robíš?“ vzal mi kabát.
„Nechápeš? Musím ísť do školy! Dolores bude riaditeľkou a deti skončili. Netušíš čo sa tam deje.“
„Tuším, lebo mi o tom v jednom kuse hovoríš.“
„Nie všetko,“ zaklamala som len aby ma pustil.
„Mária Elena!“ skríkol tak, že to otriaslo izbou. A nikdy mi nepovedal celým menom,“ chceš potratiť?! Vkuse myslíš na školu, na študentov v nej... a čo naše dieťa? Chceš kvôli Dolores prísť o naše?!“
Až ma zamrazilo. Chvíľku som sa nemohla ani pohnúť, potom som potichu odložila kabát, odhrnula perinu a ľahla si do postele.
„Prepáč,“ sklonil sa ku mne,“ musel som trošku nakričať.“
„Prepáč,“ vyšli mi slzy a rozplakala som sa.
„Nie neplač,“ sadol si ku mne a objal ma.
„Máš pravdu. Čo keď maličkému niečo je? Budem hrozná matka.“
„To nie je pravda,“ pohladil ma a v tom sa otvorili dvere. Vošla Amanda. Kolegyňa z novorodeneckého.
„Ahojte,“ usmiala sa s papiermi v rukách.
„Ahoj,“ odzdravila som ju.
„Ja som Amanda Newtonová, liečiteľka Neny,“ predstavila sa Remusovi a podali si ruky.
„Ja som Nenin manžel Remus. Je v poriadku?“ spýtal sa hneď.
„Podľa testov áno,“ pozrela na mňa,“ prečo si za mnou neprišla, že si tehotná?“
„Lebo to nie je typické tehotenstvo,“ odpovedala som trošku opatrne.
„Nemyslíš, že práve preto by si sa mala poradiť? Piješ protivlkolači elixír?“
Zahanbene som prikývla. Ukázala aby som si vyhrnula tričko a urobila som tak. Začala mi brucho ohmatávať a vedela som, že hľadá postavenia plodu. Zhlboka som dýchala a dúfala, že všetko dobre dopadne. Potom vytiahla stetoskop a začala počúvať ozvy. Potom na mňa pozrela.
„Mám jednu zlú a jednu dobrú správu.“
„Najskôr tú zlú,“ Remus ma chytil za ruku. Stisla som ju.
„Nen musíme si ťa tu nechať na pár dní.“
Oblial ma pot. Vyšli mi slzy: „čo je bábu? Potratím?“
Usmiala sa: „nie. Pozri,“ chytila mi pravú ruku a pritlačila ju na ľavý kraj môjho bruška,“ čo cítiš?“
„Je to tvrdé. To bude chrbátik,“ to som vedela z liečiteľstva. Základy som mala.
„Skvele. A tu?“ pritlačila moju ruku na pravý kraj môjho bruška.
„Tvrdé,“ odpovedala som a rozmýšľala. Na to som sa rozosmiala a rozplakala.
„Ďakujem,“ objala som ju.
„Čo sa deje? Čo to znamená?“ nechápal Remus. Utrela som si slzy a usmiala som sa.
„Že buď ma naše dieťatko dva chrbátiky alebo čakáme dvojičky.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fartgas
22. 11.novembra 2012 08:01
Dva chrbátiky tak to bolo zabité
Napíš svoj komentár