„Ja mám všetko vybavené. Nestaraj sa a poď,“ jemne sa usmial s Casom a Korou na rukách a ja som ho s Ester a Oliverom nasledovala.
Premiestnili sme sa k nejakej ulici pár domov. Zaviedol nás až na koniec radu domov a otvoril mi bránu.
„Čo?“ ostala som stáť a hľadieť na veľký dom,“ kto tu býva?“
„My,“ akoby nič kráčal cestičkou k vchodovým dverám.
Dom to bol prekrásny. Svetlej hnedej farby s terasou, balkónmi a záhradou vzadu.
Opatrne som ho nasledovala a v chodbe hneď našla dva kočiare pre dvojičky. Rozosmiala som sa a obhliadla si kuchyňu, obývačku a kúpeľňu. Všetko bolo zariadené a pripravené.
Vyšli sme na poschodie a boli tam dve prázdne izby. Jedna namaľovaná na žlto a druhá modro.
„Keď malí dorastú, jedna izba bude pre Kora s Ester a druhá pre Casa a Olivera.“
„Je to krásne,“ nemala som slov.
„Ešte počkaj,“ zastavil ma a otvoril spálňu. To ma dostalo najviac. Jedna polka spálne bola svetlulinko modrá, modrá manželská posteľ, modrý nábytok, stolíky, všetko. A oproti pri stene bola druhá časť izby čisto pre deti. 4 detské postieľky (každá bola inej farby a na vakúšiku mali meno) prebaľovací stolík, plienky, vanička, všetko. Vyšli mi slzy, položili sme deti do postieľok a poriadne som ho pobozkala.
„Ďakujem za všetko.“
„Je to samozrejmosť. Ste celý môj svet. Ľúbim vás.“
„Aj my teba,“ objala som ho.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hereiam
6. 12.decembra 2012 19:08
vaaaau, tak to aj ja chcem
Napíš svoj komentár