Nádych. Výdych. Jeden úder srdca. Päť sekúnd? Možno menej. Koľko je treba času na zničenie dokonalosti?
"Neľúbim ju!" tieto slová vyšli z mojich úst. Bolo to správne? Povedať to takto nahlas? Jednoznačne? A na čo? Na svoju obhajobu? Lebo neviem, čo chcem? Lebo neviem, kto som?
Už podľa výrazu na tvári mojej kamarátky mi bolo jasné, že stála v tej chvíli za mnou. Čo chcela? Zlepšiť mi deň? Pozdraviť ma? Pobozkať? To posledné asi nie... Nezvykli sme si prejavovať takúto náklonnosť verejne...
Nikdy nezabudnem na výraz v jej tvári. Akoby odo mňa dostala facku. Ba čo viac, ako by to vôbec nečakala. Veď ani nemohla. V jej svete bolo s nami všetko v úplnom poriadku. V jej svete nezáležalo na tom, či ja viem, kto som, kým chcem byť. V jej svete nezáležalo na tom, že moje sebaprijatie je kdesi v nedohľadne. V jej svete sme boli iba my. Spolu. Večer predtým. V jednej posteli. V objatí.
A neprešlo ani 24 hodín a ja tu niekomu inému hovorím o tom, aká mi je ľahostajná, že pre mňa neznamená nič. Že medzi nami nič nie je. Oh, koľko lží.
Nádych. Výdych. Otváram ústa. A zase ich zavriem. Čo sa hovorí v takej situácii? A vôbec, nezaslúžim si ju. Dokonalú, čistú, naivnú. Ten jej pohľad... Neporozumenie... A pri tom všetkom, ohlušujúci zvuk môjho praskajúceho srdca... Ublížiť iným a aj sebe. To sa tak na mňa podobá...
Pár sekúnd a bola preč. Prišlo mi na um rozbehnúť sa za ňou a pozbierať kúsky toho niečoho, čo medzi nami bolo. Pozbierať kúsky seba a pokúsiť sa zachrániť aspoň niečo... Ale moja kamarátka tam ešte stále stála. Dívala sa na mňa a smiala.
"No, jej to asi niekto nedal dostatočne najavo."
"Máš pravdu. Asi naozaj budem zaľúbená." šepla som potichu tak, že to nikto iný nemohol počuť. Možno moje sebaprijatie nie je v nedohľadne...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár