Paradox existencie života

Už veľmi dlho som nič nenapísala. Prečo? Jednoducho preto, že tento účet využívam najmä ako priestor pre svoje výlevy, keď mi nie je psychicky dobre. A stal sa asi menší zázrak, lebo aj napriek tomu, že prednedávnom som prišla o člena rodiny, nemala som záchvat úzkosti už asi pol roka.


Avšak, pred mesiacom sa mi troška zosypal svet a začali ma trápiť nenormálne depresie, kedy pre mňa absolútne nič nemalo zmysel a nevedela som, ako ďalej so svojím životom.


A tak je to vlastne do dnes. V rpiebehu posledných pár týždňov som síce našla zopár vecí, ktoré mi na teraz dávajú chuť, ale aspoň dôvod, vstať ráno z postele. NO aj tak každý deň bojujem s neskutočnou apatiou, ktorá ma vždy zaskočí svojou silou.


Je to strašne paradoxné, že v časoch, keď na mňa doľahne moja úzskostná porucha som zároveň taká vystrašená, že som si istá, že umriem a na druhej strane by som si želala, aby do mňa udrel blesk a skončilo sa toto moje pozemské utrpenie...

A potom celkovo....NA ČO vôbec žijeme? Ateisti veria, že po smrti už nie je nič, tak na čo vôbec žiť? Kresťania veria v nebo a v úžasný život po tomto pozemskom putovaní, ktoré v porovnaní s večným životom, neznamená skoro nič....

Vlastne sa už ani nečudujem, že existencionalistické diela sú také temné a pochmúrne..keď sa pozerám, akým smerom sa uberá spoločnosť a vezmem do úvahy, že všetci sme stále viac či menej konfrontovaní s našou vlastnou smrteľnosťou....

I am going down the rabbit hole...

 Záchod

4 1 1 0 2

Komentuj

15 komentov k blogu