Pocit rezignácie je strašná sviňa.
Vezme ti aj ten zbytok spiritu, čo ti ostal po strate chuti žiť. Tak som prestala maľovať a kresliť. Robila som to rada, až do jari 2005. A potom bola všetká radosť z kreslenia tatam. Prestala som piecť tie geniálne kokosovo-čokoládové koláčiky mojem starej mamy. Prestala som hovoriť "žúžo", "pecka", "šleha" a kopu iných sprostostí. Prestala som veriť, že zvieratá na Vianoce vedia rozprávať. Prestalo sa mi snívať o tom čiernovlasom chlapovi, čo mal byť môj osudový...
Nestalo sa to všetko naraz. Dospela som postupne. To je to. Dospela som. To je to, čo ma donútilo prežívať, nie užívať si.
"Musíš", "je potrebné", "nevyhnutne", "posledný termín", "podmienka splnenia". Nech idú do hája.
Keď je deň ako tento, keď mám pracovať, ale nerobím to. Keď je deň ako dnes, keď horia termíny, kopia sa povinnosti, klopú skúšky, otravujú z práce........Keď je deň taký unaveno-svieži ako dnes, keď za oknom vyvreskujú vtáky, kamarátka spí po preflámovanej noci a vedľa nej leží smutný pes. Keď je deň ako stvorený na zachovanie pre budúce generácie v šialenej impresionistickej mazanici. Keď je dnes, tak si spomeniem na veci, ktoré som milovala a v mysli ich robím zas...
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
3
Tak toto ma dostalo, vazne...naozaj vyborna kombinacia myslienok , slov...krasne.
4
perfektne...mam presne take iste pocity, len by som to v zivote takto nevystihla
Napíš svoj komentár
Ale ano, je tak pekne ze cloveku sa az nechce nic robit...