ráno ma prebudil hlasný krik budíka. oči som nerozlepila, len som nadávala vo svojej mysli. nezdalo sa mi to až tak smiešne ako včera, keď som si ho nastavovala a rozhodovala sa medzi Bon Iver-om a Architects. kedže som sa bála že nevstanem, vyhralo v poradí druhé. Bon je príliš upokojujúci. nemala som síl ani len nato aby som sa otočila na druhý bok, trošku skĺzla z postele a vypla budík. počkala som kým si Sam dospieval a troška som začala vnímať svet okolo seba. zapla som svetielko pri posteli a porozhliadla sa. vedela som kde som, aj to že som relatívne v poriadku, ale nemala som poňatia ako som sa dostala naspäť do bytu, ani to ako som sa dokázala prezliecť do pyžama a neporozhadzovať si všetky veci po podlahe.
vstala som, nejak, obula papučky a vošla do kúpeľne. v zrkadle som videla rozmazaný obraz plný akejsi šedej hmly. zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. keď sa viečka zdvihli videla som len tvár, akúsi bledú, bez živých očí a s nepeknými kruhmi. náladu som mala v keli, a až vtedy mi došlo že bol zlý nápad sľúbiť niekomu že môže u mňa prespať keď je núdza. plán bol obmedziť komunikáciu na minimálne množstvo. na jazyku som stále cítila 62% fragment ktorý bol miešaný asi s colou a nikotín. mala som chuť vykričať celému svetu nech ide do piče a išla ďalej spať, ale nie.
spravila som si rýchly čaj lebo som mala pocit že ak si dám niečo iné rovno to skončí niekde pomimo mňa, hodila si na seba rifle, kabát, zavolala taxík a išla na stanicu.
moje modlitby boli vyslyšané a vlak prišiel bez meškania. on sa dopotácal s batožinou s jeho typickým úškrnom ktorý som už zopár mesiacov nevidela.
-"vyzeráš otrasne."
-"aj tebe ahoj, a áno aj ja ťa rada vidím, a hej aj ty si mi chýbal."
-"hádam ti toto všetko nemusím vravieť."
-"rada by som to počula."
-"bod mrazu ?"
-"poďme radšej, je mi zle, chcem čaj."
myslela som si že ma tá zima zničí, hoc som v nej strávila dokopy len 20 minút. bola som si viacmenej istá že o pár dní si budem dušu vykašliavať, a papierové vreckovky míňať. keď sme konečne dorazili hneď som postavila na čaj, on si dal sprchu, ja som mu pripravila raňajky, dotackala sa do izby a popíjala si čaj a pozerala sa von oknom. milovala som rannú oblohu v zime, keď sa fialovo oranžová clona vnímania milovala s modrým nebom. tá obloha bola posledná kvapka, bolo mi zo všetkého do plaču.
-"to ma tu chceš nechať samého jesť na uvítanie?"
-"máš 26, vzchop sa."
-"nebuď mrcha."
-"nebuď decko."
-"môžem si to tam aspoň doniesť?"
sadol si k posteli na zem. mlčky jedol, omrvinky mu ostávali na jeho fúzoch ktoré boli niečo alá Ľudovít Štúr. bol smiešny svojim spôsobom.
-"vadím ti?"
-"nie preboha, konečne si doma, aspoň niečo šťastlivé."
-"tak?"
-"čo tak?"
-"čo ti je?"
-" prečo?"
-"zdáš sa mi byť stratená a to som s tebou len necelú hodinu, a bola si mi ochotná povedať až 8 viet. a inokedy nevieš držať ústa."
-"poznáš ma."
-"tak?"
-"stratená? srdce mám tak zmätené že neviem čo s ním. "zdravo" šialené nazvi si to ako chceš."
vedela som že vie o čo sa jedná, či koho. bol môj kamarát a brat v jednom. mal ma príliš dobre prečítanú. vytiahol si cigaretu z krabičky, otvoril balkónové dvere, vyšiel a pozeral na oblohu.
-"vieš nepôjde to takto dookola. buď alebo, ale nestoj v jednom mieste. a nie takto dlho. nech ti na tom hocijako záleží."
-"ja si to plne uvedomujem. len sa bojím."
-" čoho?"
-"že mi zmizne a už nebude."
-"vieš že strach nie je cesta."
-"divne sa cítim, je mi do plaču, som v poriadku?"
-"v poriadku neviem, ale si na tom lepšie ako som si myslel. čakal som väčší zmätok. a možno ma to desí. neplač. alebo vieš čo? plač, vyplač sa do takej miery až ti bude dobre. a potom sa porozprávame."
-"je fajn že si doma. i keď nachvíľku."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
21. 1.januára 2019 16:36
To jak moja milenka
Napíš svoj komentár