Pomaly som sa pozbierala, vstala a odcupkala do kuchyne. Bezduchá monotónnosť pohybov, hrnček, sypem, kanvica si zaspieva vysokým tónom, horúca voda, kryštáliky cukru, trošku mlieka. Ranná dávka kávy sa do mňa pomaličky liala v plnom prúde. Bolo ešte relatívne skoro, nočná obloha ťahala preč svoje posledné tmavé kúsky a v pozadí sa črtala ružovo fialová clona s oranžovými podtónmi. Neviem čo do mňa vošlo, chytila som sa na boso, v tričku a nohavičkách, schmatla deku, vyšla von a sadla si na schody v dvore. Džonko, môj ovčiak sa hneď túlil a chcel pozornosť. Sedela som tam dobrú hodinu, nebola mi zima a cítila som pokoj aj keď všetko naokolo bolo chaotické.
Premietala som si vlastnú šialenosť ktorá stále zotrvávala.
-„Si citová masochistka Sun, vieš ?“ bolo mi povedané.
Ánko, viem o tom. Vtedy som na to ani nijak nereagovala. Ticho sa mi zdalo bezpečnejším. Každodenne som si chcela trhať vlasy z nenaplnenia. Túžila som po okolnostiach a príbehoch v hlave ktoré som niekde vedela že sa nesplnia, keď som si uvedomovala kam spejem a ako si sama sebe ešte do pluskového stavu ubližujem , nezaujímalo ma to. Nevidela som nikde v hlave časť kde je všetko „all rainbows and unicorns“, videla som len biednejší scenár na ešte biednejšom so strateným duchom a cestou ktorá je sčasti zničená, kľukatá, má 22 rokov a nikto nevedel ako ju dať na plátno. Bol to ako nonsens. Niečo po čom veľmi túžime sa nenaplní. Spustí sa ohromná lavína spustošenia snov, myšlienky ktoré pohlcujú endorfíny a nedajú spať. Stráca sa zmysel bytia, pláva sa v hlbokom čiernom čaji monotónnosti a agónie. Ak to dlhšie neprejde, prichádza niekedy sebaľútosť, alebo prizeranie sa pominutia bytia. Popravde, vieme že ani jedno nikam nevedie.
Investovala som čas, energiu, lásku do niečoho čo znamenalo niečo len pre mňa. Čas. Čas naozaj unaví všetko. Prišla som k bodu keď som si uvedomila že ma niečo opúšťa do vzdialenej schránky v duši. Prestala som hrať citovú ruskú ruletu ktorá trvala ako večnosť, aj kde šanca úspechu bola mizernejšia než 6:1. Nepočula som už prázdne výstrely, nečakala som na hlasné bang, bang. Nečakala som už nič. Prijala som realitu takú akú je. Neviem či to spôsobili 2-3 hodinové spánkové luxusy, alebo príjemná nová perina ale vyspala som sa z toho.
Prijala som všetkú realitu ktorá sa okolo mňa nachádzala. Prijala som Alzheimera (niežeby som mala na výber) a uvedomila si že úsmevom na ňu viac dosiahnem ako slzami v očiach. Prijala som že nech mi akokoľvek záleží na niekom a zniesla by som mu modré aj hociktoré é z neba , je senzačne neskutočne možné že naopak to tak nie je. A nech to akokoľvek bolí, raz to proste musí prebolieť. Prijala som aj ten fakt, že načo myslím to sa mi stane. A hoc som potrebovala veľa faciek, a ešte stále budem potrebovať aby som si to trošku dokázala držať na uzde, nevadí mi to. Uvedomila som si, že je len na mne či sa prepadnem z neba do pekla, alebo z pekla do neba aj keď sa deje xy vecí v mojom živote ktoré mi tlačia hruď.
Najhoršie je keď si človek uvedomí že márnil čas keď mohol byť jednoducho šťastný. Šťastný z rannej kávy,z jari, z čokoládovo vanilkového pudingu, z červených nechtov na nôžkach, z tepla domova, z úsmevu, z dopísania bakalárky, z knižky z antikvariátu ktorá má úžasnú vôňu, z každodennej skvostnej hudby a ďalšej ktorá len čaká na nájdenie, z toho ako milene sa dokáže na vás pozerať vaše zvieratko a ťapnúť vám obrovskými labkami keď zazrie slzy. Zo začiatku konca.
Je mi divne.
Ó a,
P.S Vraj ak sa jedny dvere zatvoria, druhé sa otvoria.
(A keby sa ani tie nie, som si istá že okno sa otvorí.)
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
uggla
18. 4.apríla 2013 21:15
Chcem s tebou prežiť jedno také ráno.
2
Občas sa stačí vyspať z pocitov, čo máš v sebe a na druhý deň sa ti to zdá znesiteľnejšie než včera. A takto to pokračuje každým dňom ďalej a ďalej... až raz si neuvedomíš, že niečo také ťa zožieralo a trápilo a budeš si užívať presne tie momenty, ktoré si si užívala to ráno...
Krásne si to napísala
Krásne si to napísala
Napíš svoj komentár