Tato..

Neviem, ako mám začať.. Asi začnem tým, že Ti rovno poviem, že som sa na pohrebe môjho dedka od sesternice dozvedela, že otec má priateľku.

Len pre vysvetlenie: Moja mama s otcom nikdy nežila, nie sú zosobásení, inými slovami, som len taká náhodička, čo sa stane žene, ktorá má už po štyridsiatke. Mimochodom, keď som sa narodila, tak sa na mňa na takého pol roka vykašlal a dedkovci ani nevedeli, že majú vnučku.

Keď som bola malá, otec ku mne chodieval každý deň, bol to super tato, čo ma mal rád a ja som to aj cítila. Ľudia sa ale časom menia.. Neviem, či som sa zmenila aj ja, ale to je v podstate jedno.

Ten fakt, že má priateľku ma totálne dostal. Išla som s ňou na ten pohreb v jednom aute (oco tam nebol) a netušila som, kto to je. Predstavila sa mi priezviskom, zaželala úprimnú sústrasť a potom sme aj celkom kecali, niekedy mi bola sympatická a niekedy nie. Tiež nechápem otcovu logiku, že ma s ňou nechá ísť.. Kebyže to viem, radšej by som išla vlakom a vstávala o tretej ráno. Nuž keď sme prišli na pohreb, tato sa tváril že nič, ani ju nejako špeciálne neprivítal, mňa len tak zbežne. Počas pohrebnej omše sedela vedľa neho, tam, kde sedí najbližšia rodina. Som sa tak pýtala seba, prečo nie som pri otcovi namiesto nej ja, prečo tam sedí keď s dedkom nič spoločné nemá, prečo sa tvári ako rodina, prečo sa tvári ako priateľka, keď je v mojich očiach nepriateľom...

Zrazu mi doplo, prečo je otec dlhšiu dobu divný. O svojich kamarátoch mi nikdy nehovoril, o priateľkách už duplom nie.

Myslela som si, že mu stačím. Veď ani mama si nikoho nehľadala, venovala sa rodine.

A potom sa mi stále vynárali ďalšie otázky: Prečo mi to nepovedal? Prečo je ku mne neúprimný? Prečo ju otec zobral na veľkú rodinnú oslavu a mňa nie? Prečo mi už moc nevolá? Prečo spolu nikam nechodíme? Prečo nechodí každý deň, ale tak raz za dva týždne? Prečo sa nikdy za 4 roky neprišiel pozrieť do zboru, kde hrám na gitare? Prečo ma nezoberie jazdiť na aute? Kedy pôjdeme spolu na bicykel alebo korčule? Prečo ma nikdy nepochváli za úspech?

Tato je zvláštny, ale mám ho hrozne rada.. Desí ma predstava, že hentaká žena mi zoberie ten kúsok, čo z neho mám. Plačem vždy, keď si na neho spomeniem, lebo som neverila, že mi môže tak hrozne chýbať aj keď vlastne nikam neodišiel. Mám pocit, že ho všetci poznajú lepšie ako ja. Nechcem, aby s niekým bol. Neviem si to ani predstaviť. Chcem, aby bol tu pri mne, aby sme boli spolu čo najviac. Chcem môjho tatina naspäť...



Milá Kata,
prosím Ťa, odíď preč.
A nie, mňa netešilo stretnutie s Tebou toľko, ako Teba so mnou.
S nepriateľským pozdravom Neutralnothing

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu