Urobil som krok vpred, no všimol som si, že sa mi rozviazali šnúrky na pravej teniske, tak som si kľakol, aby som si ich zaviazal a vtedy som to začul. Zvuk noci. Jemný vánok, preháňajúci sa po okolí ako keby bol šťastný, že nemá žiadne prekážky. Do rytmu mu hrala symfónia cvrčkov . V mysli som si predstavil cvrčka, ako hrá na husliach, druhý na base, tretí na cimbále a hneď na to som pokrútil rýchlo hlavou, pretože som sa zase prichytil, ako fantazírujem a opúšťam prítomnosť. Stáva sa mi to dosť často.
Vydal som sa cestou okolo lesa. Síce tam nie je žiadne osvetlenie, ale v tento večer to ani nebolo potrebné. A tak s hudbou ktorá mi hrala v ušiach som bežal rozhodnutý, že dnes zvládnem tých desať kilometrov.
Pohltený tým bezmyšlienkovým stavom som si skoro ani nevšimol, že sa celá zem začala triasť. Nechápal som, čo sa deje. Zemetrasenie? Tu? To som v živote nezažil. Neďeko za kopcom som uvidel žiaru, hneď na to taký silný otras, až som mal pocit, že so mnou na chvíľku podhodilo zo zeme. Nevedel som čo mám robiť, no moje nohy pozháňala zvedavosť a tak som sa rozbehol smerom za žiarou, ktorú som pred chvíľou videl videl.
Nevidel som to jasne. Všade vôkol bol dym, zem rozrytá a až slabo horúca. Kráčal som vpred, až som sa ocitol pred tým. Meteorit? Vystretou rukou som sa ho šiel dotknúť, môj tep bol rýchlejší ako rytmus piesne čo mi hrala v prehrávači. Keď som ho mal už už na dosah rozzelenel sa. Vystrašený som rýchlo skryl ruku a urobil krok vzad. ,,Kryptonit? Ešte aj v tejto chvíli fantazírujem?" Zrazu zelené svetlo začalo ožarovať celé okolie.
Niečo zasýčalo, silné belasomodré svetlo ma oslepilo, pocitil som niečo ťažké na hrudi, uvedomil som si že som vo vzduchu a letím dozadu. Bolo to ako keby ma zrazil kamión. Zrazu silný náraz na zem. Pred očami tma.
Pomaly som sa snažil otvoriť oči. Cítil som bolesť, v ústach krv, všetko ma bolelo. Zisťoval som, či sa môžeme pohnúť. Áno! Našťastie som nemal nič zlomené. Môj dopad stlmila tráva, aj keď som pri dopade dostal poriadnu ranu do zadku. Strašne to bolelo. Musel som trafiť nejaký kameň. Keď som sa už ako tak otvoril oči, uvidel som obrysy postavy. Blížila sa ku mne. Napriek tomu, že som mal oči otvorené, stále som videl rozmazane. Bolesť ktorá pohlcovala celé moje telo sa mi signálmi dostávala do mozgu a ten to nevedel spracovať. Až keď sa priblížila postava na vzdialenosť mojej ruky, rozoznal som črty.
Bola to žena. Mimoriadne krásna. Priblížila svoju tvár k mojej, ako keby chcela zistiť, či som nažive a v tom momente som si tým ani sám nebol istý.
,,Ak som mŕtvy a takto vyzerá anjel, tak tu chcem už ostať" hneď po tejto myšlienke sa moje oči opäť zatvorili.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár