Nevyspatí, ubolení a zamrznutí, alebo Ako sme až na Ukrajinu došli

Jedného pekného dňa sa zrodil v mojej hlave nápad. Nápad ktorý predchádzala návšteva zahraničných miest ako Krakow, Katowice, Budapešť, Hainburg, Brno, či Plzeň v priebehu necelých troch mesiacov. Nápad založený na doplnení "zbierky" susedných krajín o tú poslednú. Nápad šialený a tak trochu aj riskantný. Avšak ako sa nakoniec ukázalo, nápad úspešne zrealizovaný.




Destinácia plánovaného výletu bola zvolená vďaka svojej geografickej atraktívnosti. Ak chcete ísť v rámci Slovenska najvýchodnejšie, cieľ je jasný - trojhraničie Kremenec. Vyhľadal som spojenie do Novej Sedlice a hneď mi bolo jasné, že ak by chcel obyvateľ tejto najvýchodnejšie obce SR študovať v Bratislave tak ako my, asi by domov chodil len na letné prázdniny. Najmä cez dni pracovného voľna to bolo spojenie takmer nemožné.




Spočiatku sa tento výlet zapáčil mnohým ľuďom a počet zúčastnených mal ďaleko presahovať 10. Bohužiaľ, niekomu nevyhovoval termín, iným zase plány skrížila choroba a podaktorí si to na poslednú chvíľu zbabelo rozmysleli. Šli sme nakoniec piati a aj tak si myslím, že nás šlo dosť. Veď napríklad aj na augustovo-septembrovom prechode Malými Karpatmi sme boli toľkí a to bolo počasie omnoho priaznivejšie.







Cesta tam (17. - 18. november)




Začnem tým, že veľká vďaka patrí slovenským železniciam. Nočný vlak ktorý vyrážal 22:57 z Bratislavy a mieril až do Humenného bol základným kameňom úspechu. Ja som však musel zvrtnúť aj svoju rodnú Bystricu, keďže veci do zimy ma čakali doma. Budíček o 4:45, príchod na vlakovku okolo šiestej. Pýtam si študentský lístok do Sniny cez Banskú Bystricu a Vrútky. Teta za okienkom ostáva bezradná a vraví mi že musím prestupovať v Humennom. Oboznámil som ju s tým, že to bol vlastne môj úmysel a tak mi sebavedomo vydala lístok cez Banskú Bystricu. Avšak nie cez Vrútky. Nasadnem teda radšej na slávny Horehronec, jediný vlak jazdiaci trasou ktorú mám na lístku. Doma sa chytro pobalím, navštívim sesternicu od ktorej si požičiam foťák, zvrtnem v meste dve pivá a utekám zase na vlakovú stanicu, nech stíham posledný vlak do Vrútok. Na vlakovke ma už čaká spolužiak Peťo z Nitry. Hneď sa mi posťažuje, že aj on dostal v Nitre tak trochu nesprávny lístok a tak nám neostávalo nič iné, ako pootravovať tetu za okienkom. Prekvapivo rýchlo som mal vystavený doplatok cez Vrútky a tak som mohol veselo hodnotiť že cesta naprieč celou republikou so zachádzkou doma ma vyjde veľmi lacno (Nakoniec to bolo 13,22€).




Pred nami bol úsek s najväčším počtom tunelov a zároveň s najdlhším tunelom v našej republike, Banská Bystrica - Horná Štubňa. Na dvojkoľajke z Hornej Štubne do Martina sme sa zabavili na predbiehaní motorového osobného vlaku, ktorý rovnako ako ten náš smeroval zo Zvolena do Žiliny, avšak cez Kremnicu. V Martine nás prekvapilo mierne sneženie, ktoré vo Vrútkach nahradila hustá hmla. Vo Vrútkach pred stanicou nás privítal nápis so šípkou smerujúcou k "nočnému bufetu". Doplnil som zásoby piva a šli sme obzrieť miestne miniatúrne námestíčko. To už volal spolužiak Janči z Prievidze, že práve dorazil a tak sme sa pobrali na osobák do Liptovského Mikuláša. Medzičasom sa ukázalo, že aj Janči dostal zlý lístok a musel to vyriešiť s pracovníčkou železníc.




Mesto pokojne spalo a my sme šli vyhľadať nejaký podnik, pričom v zálohe sme si nechávali staničnú herňu. Zašli sme do centra a objavili akúsi 66. Vcelku fajn podnik, no keďže okolo polnoci zatvárali, ostávala nám opäť len stanica. Cestou sme stretli päticu v silnom alkoholickom opojení a odrazu sme nešli sami. Pokým tie decká v staničnej herni len zaspávali, my sme si dali ďalšie pivko a vytasili zásoby jedla. Bohužiaľ aj tam zatvárali priskoro a tak nás čakala ešte necelá hodina priamo v čakárni. O indivíduá nebola núdza, ale my sme si spokojne zahrali karty. 2:55 konečne dorazil náš vlak z Bratislavy do Humenného, v ktorom nás čakali poslední dvaja cestujúci. Tí však tvrdo spali, čo sme niekde za Štrbou začali praktizovať aj my. Až na malé prebudenia v Košiciach, Bánovciach nad Ondavou a Michalovciach sme úspešne driemali až takmer po konečnú.




V Humennom nás prišiel pozrieť kamoš z vedľajšej dediny, tiež bratislavský študent. On šiel k zubárovi, my doplniť zásoby do Tesca. Medzičasom si Majo bol na informáciách zistiť spojenie do Moldavska, kde sa chystá tráviť prelom rokov. Po viac než hodine čakania dorazil staručký osobáčik jazdiaci na trati do Stakčína. My sme však zvolili prestup v Snine (o jednu zastávku skôr).




Vystúpili sme teda na tretej zastávke v Snine. Vyzeralo to tam celkom mŕtvo a na ľudoprázdnej stanici nás akurát tak pobavil obrázok ktorý nám zakazoval fotiť. Nevedno prečo...




Vybrali sme sa teda naspäť do centra a opäť využili služby spomínaného obchodného reťazca. Na rannú hygienu a iné základné potreby celkom v pohode miesto. Horšie bolo pátranie po autobusovej stanici, ani miestni nám veľmi nevedeli poradiť. Keď sme k autobuske konečne došli, nebola núdza o humorné zistenia. Polovicu nástupíšť tam majú rezervované diaľkové linky, konkrétne do Příbrami a Plzne, jedno nástupište je tam pre ich skromnú MHD a zvyšné dva pre prímestské a medzimestské linky. My sme času mali kopec a tak sme sa zložili v "Lahôdkach".




Po vyše hodinke sa dostavila klasická Karosa. Netrvalo dlho a naše bránice dostali zabrať. Po ukončení nástupu pán šofér naštartoval, vycúval z nástupišťa a vybehol z autobusu. Nevedno načo sa po parkovisku prechádzal, ale po pár minútach bol naspäť.




Po zastávke v Stakčíne nás čakal výstup ku priehrade Starina. Mnoho obcí sme prešli, no najviac sa do pamäte vrylo rázcestie pod dedinou Ruský Potok. približne tretina cestujúcich tam vystúpila a keď sme sa vrátili z Ruského Potoku, opäť nastúpila a pokračovala našim smerom. Našou konečnou bola až posledná obec.







Výstup a zostup (18. - 19. november)




Cca 12:50 sme konečne vyrazili na túru do národného parku Poloniny, ktorý sa rozprestiera v Bukovských vrchoch. Od Novej Sedlice (410 m n.m.) až po vrch Čierťaž (1007 m n.m.) ukazovalo jeden dlhý úsek.




V nižších polohách




Naše obavy týkajúce sa zlého značenia sa našťastie nenaplnili a tak sme nepríjemné, takmer 600-metrové stúpanie zvládli za necelé dve hodiny. Cestou sme boli oboznámení s tým, že sa nachádzame v pralese Stužica a s narastajúcou nadmorskou výškou sa bukové lesy postupne menili na jedľovo-bukové. Krásu jesennej prírody umocnila inovať prítomná v obrovských množstvách. Na vrchole sa dokonca na prvý pohľad nedalo rozoznať, čo je zasnežené a čo je pokryté inovaťou. Cestou sme nestretli nikoho, maximálne tak ďatľa.




Z Čierťaže sme sa pobrali hrebeňom smerom na západ, kde nás na úpätí tohoto vrchu mala čakať turistická útulňa.




Do 20 minút sme boli tam a rýchlo zbierali drevo, začalo sa stmievať. Ďuro si spacák nebral a nocoval vonku pri ohni, preto ho bolo treba veľa. Našli sme aj prekvapivo tečúcu studničku z ktorej kvapkala ľadová voda. Útulňa bola fajn, vyspali by sa tam minimálne ôsmi ľudia. Jediné čo by som jej vytkol bolo, že jej chýbali dvierka a tak ťahalo zvonku a pri minimálne -10°C to nebolo nič príjemné.




Keďže sme boli uťahaní, nechcelo sa nám ani piť, ani karty hrať, zaľahli sme už o pol ôsmej. Za noc som sa zobudil len trikrát. Najprv na to, že mi odmŕzajú chodidlá, druhýkrát keď som bol hore tak mi bolo naopak až príliš teplo a do tretice to boli opäť chodidlá. Ako som sa však ráno dozvedel, ostatní sa vyspali ešte horšie a Ďuri nevedel prísť na to, odkiaľ sa vzala krv na jeho rukách.




Späť na Čierťaži sme boli pomerne rýchlo a rozhodovali sme sa najprv, či ísť len po Kremenec, alebo až na niektorý z vrchov za hranicami na poľskej strane. Malá aj Veľká Rawka ostali však zamietnuté. Jednak došli suché veci a bola taká hmla, že výhľadu by sme sa nedočkali.




Na Kamennej lúke nás privítalo množstvo zamrznutých porastov čučoriedky a poslednou zastávkou pred vrcholom Kremenec malo byť rázcestie Kremenec s trojhraničím. Ak ma pamäť neklame, stĺp vyrobený v Spišskej Novej Vsi nám pútnikom spravil preveľkú radosť keď sme ho zbystrili. Mne už vtedy foťák nefungoval keďže zima uškodila baterkám, no Janči s Ďurim pofotili čo sa dalo.




Výstup na Kremenec (1221 m n.m.) bol už len formalitou.




Kým sme za pár minút zvrtli spomínaný Kremenec, na trojhraničí nás už čakali dvaja Poliaci v uniforme. Keďže sme zo smeru poľsko-ukrajinskej hranice, trochu sa nás povypytovali, ale inak len obzreli naše občianky, trochu pokecali a zaželali nám šťastnú cestu. Z trojhraničia do Novej Sedlice nás čakal najdlhší úsek. cestou sme stretli pribliźne 12 turistov a ja som na úpätí Temného vŕšku stratil čiapku. Ten Temný vŕšok bol poriadny zaberák, no po ňom už nasledovalo len klesanie do dediny. Do Novej Sedlice sme prišli polhodinu po odchode autobusu a tak sme na ďalší museli čakať vyše 4 hodiny. Tie sme strávili v penzióne disponujúcom slušné pohostinstvo. Za prijateľnú cenu sme sa dobre najedli a keďže nás nik nevyháňal, oddýchli sme si práve tam.




Cesta naspäť (19. - 20. november)




Hneď po nástupe do autobusu sa ma jediní dvaja cestujúci spýtali, ktorý z nás stratil čiapku. Boli to turisti ktorých sme stretli keď sme schádzali z Temného vŕšku. Zjavne stihli zvrtnúť Kremenec a cestou našli aj moju čiapku. Veľkú radosť mi spravili.




V Snine sme chceli ísť nakúpiť vodu do Lidli, ktorý je na polceste medzi autobusovou a vlakovou stanicou. Bohužiaľ, v regióne bol nejaký veľký výpadok elektriny a tak sme boli radi, že nám vôbec šiel vlak.




V Humennom sme mali len pár minút na prestup a tak sme boli radi, že sme stihli nakúpiť minerálky vo vedľajšom Tescu (ako inak). Nastúpili sme do rýchliku smerujúcom do Prahy, no už v Košiciach sa naše cesty rozdelili. Ja s Peťom sme šli skúsiť či nás vezme autobus prechádzajúci cez Zvolen a Nitru, zvyšok prestupoval v Žiline na vlak do Bratislavy. autobus nás vzal a tak sa Peťo doviezol rovno domov. Mňa čakal vyše hodinový prestup vo Zvolene na prvý vlak do Banskej Bystrice. Nasledoval už len príchod domov okolo pol šiestej a nasledovný spánok až do večerných hodín.




Sranda je, že sa nám neminulo ani jedlo, ani tie symbolické zásoby alkoholu ktoré sme si brali. či niekto po tomto výlete ostane chorý, to sa ešte len ukáže. Ja však neľutujem




Celková dĺžka túry: cca 22,7 km.

 Blog

26 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu