Začnem takto, uplynulý rok nebol bohvieaký. Možno sa mi to len zdá pretože ten pred ním bol nepochybne doteraz najlepší v mojom živote. Tento taký dobrý nebol. Bol plný zmien. Aj tých dobrých, aj tých zlých a už keď som mala pocit, že som si na niektoré veci zvykla, tak som zistila, že som si vlastne nezvykla. Áno, je to divné.
V prvom rade, minuloročný Silvester bol taký neskutočne geniálny, že som z neho doteraz celkom mimo a keby som nebola hlúpa tak bol predpoklad, že aj tento mohol byť taký skvelý. Holt, keď som blbá tak môžem banovať.
Druhý, slabý záchvat plaču v tomto roku ma skoro pochytil na Nový rok ale pre zmenu večer, zhruba tých 15 hodín po prvom ale to bolo naozaj len veľmi veľmi light. Ten tretí ma chytil 2. januára večer na autobusovom nástupišti cestou na intrák. Veď prečo si nezaplakať pri cestovných poriadkoch či v autobuse? Jediné moje šťastie bolo, že to bolo pomerne neskoro večer takže skoro nikto so mnou necestoval a tým pádom sa na mňa nikto divne nepozeral. Zdôvodnila som si to tak, že je skúškove a keď som pod stresom tak často plačem. O to viac keď sa ocitnem na nejakom mieste, kde sa mi vybavia spomienky na niektoré (niektorú) osoby (osobu), na ktorej mi záleží možno viac ako by som chcela a zrazu som na tom mieste sama. A keď sa skĺbi jedno s druhým, tak to potom vyzerá tak, ako to vyzeralo v onen neskorý večer.
Naopak dnes, keď už mám po zápočte (aj keď ešte neviem či úspešne, ale je za tým) tak som úplne v pohode. Dokonca viac než v pohode. Nechcela som sa učiť hneď po tom teste a vonku bolo krááásne počasie. To si koledovalo o nejakú peknú vychádzku a aj som tak učinila a veru dobre som urobila. Ono sa to nezdá ale načerpala som toľko sily do života aj do všetkého ostatného. Zašla som si aj do kníhkupectva, kde sa vždy dokonale odreagujem, poobzerala som si knižky, dostala som nenormálne veľa nápadov a odhodlania... Až ma mrzí, že do konca januára sa budem musieť učiť.
Hlavne som dospela k tomu, že sa nemôžem vzdávať a že mi nepomôžu ani záchvaty plaču kade-tade po nástupišťach a podobných verejných priestranstvách. Keď sa na to spätne pozriem, tak ma štvali niektoré moje nie veľmi šťastné počiny, štvalo ma to, že po pekných dvoch týždňoch budem ďalšie dva týždne bez ľudí, ktorých zbožňujem a zbožňujem aj naše spoločne strávené chvíle. Ale po dnešku viem, že keď sa vzdám a budem sa utápať v zlých myšlienkach, tak nič nedosiahnem. Akurát sa všetko zhorší. Život nie je vždy taký, ako by sme chceli, ale kto sa vzdá, tak sa nemá z čoho tešiť. A ja sa tešiť chcem a chcem tešiť aj iných.
Takže moje predsavzatie pre tento rok je jasné. Nech je akokoľvek, netreba sa vzdať. Keď sa aj dopustím nejakej chyby, nech si z nej zoberiem len ponaučenie. A nech si idem za svojimi snami a nech ma ani prvotné neúspechy neodradia.
Dúfam, že kedykoľvek si toto prečítam, môj postoj bude rovnaký a ak nie, tak sa to po prečítaní opäť napraví.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár