Nezvládnem tú neznesiteľnú bolesť :( Chcem ťa späť drobčiatko moje :´(

Každý z nás sa vo svojom živote aspoň na chvíľku zamyslel nad tým, aký je to pocit stratiť niečo alebo niekoho kto pre Váš život nie je len obyčajným človekom či vecou, ale niečím alebo niekým bez koho si ho už ani neviete predstaviť.

V každom z nás je určitým spôsobom zakorenená bolesť zo straty milovaného a taktiež každý z nás vie, že nič ani nikto tu nemôže byť navždy.

Práve mi napadla jedna príhoda z detstva. Keďže momentálne prepadám neustálym záchvatom plaču, depresiám a nechuti voči sebe samej a je mi kvalitne tak asi na dve veci (a príjemné veci to určite nie sú) tak sa sem skúsim vypísať, možno pomôže. A ak nie, tak aspoň budem mať pamiatku na časy keď u nás všetko bolo tak, ako má v normálnej rodine byť.

Ľudská pamäť je predsa zradná, no nie?

Pamätám si to akoby to bolo včera. Mala som 6 rokov, práve som nastúpila do prvej triedy základnej školy, z čoho som mala samozrejme ako každý začínajúci žiačik ohromnú radosť /no nepotrvalo to dlho, zdá sa mi, že so školou som sa prestala priateliť keď sa začala vlastiveda /.

Bola sobota, sedela som pri písacom stole, niečo si vyfarbovala, a jediný kto bol okrem mňa doma, boli moji rodičia. Mama práve žehlila a ocko ako veľmi rád hovorieval jej „robil spoločnosť“.

Milovala som tieto dni, keď moji rodičia boli spolu a všetko bolo také krásne. Už ako malá som na nich obdivovala to, že aj napriek toľkým rokom čo boli spolu sa stále dokázali k sebe správať tak, ako keď sa spoznali. Vtedy by som si ani v najhoršom sne nemyslela, že sa to niekedy zmení. Mama s otcom sa rozprávali o bežných veciach v práci, ktorým som popravde ani tak celkom nerozumela. Zrazu však téma zablúdila k prastarkej.

Prastarká mala vtedy 95 rokov. Napriek svojmu pokročilému veku to bola veľmi čiperná žienka. Nikto by jej nepovedal, že si toho toľko prežila. O svoje pravnúčatká mňa a moje sestry sa bola ochotná vždy postarať keď ju o to rodičia požiadali, nikdy nepovedala nie.

So sestrami sme ju milovali. Bola to naša „Nena“, ako sme ju volávali, ktorá akoby bola našou dobrou vílou a pri každej príležitosti nám spĺňala všetko čo nám videla na očiach. Nemohli sme si však nevšimnúť, že zo dňa na deň chodíme za nenou menej a menej a naše návštevy sú buď bez nás, detí, alebo len na veľmi krátko. Rodičia nám to, odôvodnili tým, že nena už má svoj vek a potrebuje pokoj.

„Mami? Prastarká zomrie?“, opýtala som sa zrazu, súdiac z viet, ktoré som si postupne dávala do súvislostí. Mama sa pri slove „zomrieť“, až strhla. Sadla si vedľa ocka, ktorý si ma usadil na kolená a pozrela sa na mňa tým jej typickým „mamičkovským“, trpezlivým pohľadom.

„Mami, čo sa stane s nenou potom?“ opýtala som sa s detskou nevinnosťou v hlase, no hlások sa mi napriek tomu triasol.
Mama sa nadýchla a začala hovoriť, pričom ma ocko jemne hladil po vlasoch: „Kam pôjde? Keď je človek už veľmi veľmi starý, prídu si poňho anjeliky a zoberú ho so sebou do nebíčka.“ Povedala a zadívala sa na mňa, zjavne čakajúc na reakciu. „Mami? A v tom nebíčku čo robia?“
„Ninuška, v nebíčku sa aj oni zmenia na anjelikov, a spolu s ostatnými anjelikmi strážia tých, čo ľúbili keď ešte v nebíčku neboli.“
„Určite?“
„áno, naozaj“ odvetila jemne.

Po dlhšej odmlke, v ktorej nikto nič nepovedal som sa znovu ozvala: „ocko? A nemohla by sa nena od tých anjelikov vypýtať? Oni ich tam už majú dosť, jeden im chýbať nebude. Môže predsa zostať tu“, zanovito som si tvrdila svoje.

„Nemôže Ninočka, je mi ľúto ale nemôže. Taký je osud človeka, každý z nás sa po čase stane anjelikom“ povedal a pobozkal ma na čelo.

Vtedy mi to prišlo smutné a krásne zároveň. Človek sa stane anjelom aby na nás dal pozor, lenže akosi mi zabudli povedať, že to strašne bolí keď sa z neho ten anjel stáva, že tá bolesť za to nestojí.

Prvýkrát som spomínanú bolesť okúsila keď zomrela práve nena. Mala som 7, a pamätám si, že som neprestajne plakala. V duši som mala prázdno a smútok. Naivne som verila, že viac podobnej bolesti už nebude. Že toto bola posledná smutná chvíľa, ktorú som zažila. Už vtedy, aj keď som mala len 7 rokov, som si zaumienila, že zo mňa anjelik nikdy nebude. „Ja tu budem stále, pre tých, ktorý ma majú radi, nebudem im predsa ubližovať, nechcem aby kvôli mne plakali“ hovorievala som.

Moje želanie dotyk smrti už viac neokúsiť, sa akosi nevydarilo.

Opustil ma ten najdôležitejší človek v mojom živote - mama. Krátko po nej aj moja staršia sestra. Bolesť bola nekonečná. Krátko po sebe prísť o dvoch ľudí, ktorý pre vás tvorili zázemie, vďaka ktorým ste sa vždy a znova radi vracali domov. Maminka bola chorá, viac-menej som bola na to pripravená, že to musí prísť, keďže som už nebola dieťa, lenže som si to nechcela pripustiť. Chcela som ju navždy pri sebe. Veď kto mi bude radiť? Pomáhať? Tíšiť ma či karhať?

Sestre vzal život dlhodobí nepriateľ ciest – alkohol za volantom. S kamarátmi sa vracali z diskotéky a šoféroval ich opitý kamarát. Dostali šmyk a skončili v stĺpe. Paradoxom je, že zo 6 ľudí, ktorý tam boli, prežil len on. 3 boli mŕtvy na mieste a sestra s kamarátkou vytrvalo bojovali. Obe však svoj boj prehrali po necelých 2 týždňoch.

Vtedy sa mi definitívne zrútil život, nevedela som čo ďalej, ako ďalej. Sestra bola mojím druhým ja, viac kamarátkou než sestrou, mali sme veľmi blízky vzťah. Zrazu akoby všetko bolo čierne. Všetko prestalo existovať, jediné čo som naďalej vnímala bol ON a jeho prítomnosť. Ukázalo sa, že to nebola tá najlepšia voľba ako prekonať smútok. Všetci viete, čo nasledovalo. Aj napriek tomu, že to na začiatku nevyzeralo najlepšie, práve to sa stalo zmyslom môjho života.

Ak to, čo som prežívala pri strate neny, Lei a mami bola bolesť, tak potom teraz už asi ani nežijem. Srdce sa mi včerajškom rozlomilo na milión maličkých kúskov, ktoré sa mi znovu a znovu zarývajú do duše, oči mi neustále napĺňajú potoky slaných sĺz, telo akoby ani nebolo moje, bolí ma každý pohyb, depresie sa pomaličky ale isto stávajú mojou súčasťou a stále častejšie dúfam v to, že sa stal omyl, že sa ráno prebudím a bude všetko tak, ako predtým.

Ver mi, že už dávno by som bola s tebou, keby to bolo možné. Lenže nie je. Potrebujú ma tu ... Asi .. možno .., ale raz určite prídem.

Za tebou.

Preklínam smrť. Preklínam plač, slzy, bolesť. Preklínam samú seba!

Vedome som umrela ... s tebou .

Zbohom.

*Keď stratíte niekoho koho ste mali radi, bolí to. Avšak keď stratíte niekoho koho ste 9 mesiacov nosili pod srdcom, je to akoby zomrela aj časť Vás ... A práve kvôli tomu, už nikdy nebudete rovnaký *

I wanna be with you .. Forever :´(

 Blog

23 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu